FOTO - PETER PROCHÁZKA
áva v hlavách policajtov. Kto sa zaujíma o domácich spisovateľov intenzívnejšie, vie, že Vadas má za sebou samostatnú knihu Malý román. V týchto dňoch k nej pridal novú zbierku poviedok s názvom Prečo sa smrtka smeje.
Napísať dobrú druhú knihu je zlozitejšie ako prvú. Vy ju vydávate po dlhej pauze. Sú to nové texty alebo ste tak dlho prerábali starší materiál?
„Za deväť rokov mám za sebou dve vlastné veci a dve knihy v tandeme s Emanom Erdélyim. Neviem posúdiť, či je tá pauza dlhá alebo nie a či je tých vecí veľa alebo málo. Ale nechcel by som sa pretekať v počte vydaných kníh. Rôzni Andruškovia, Krnovia, Hudecovia a Ferkovia majú z čias štedrého komunizmu slušne zarobené na predné pozície v takýchto súťažiach a ja im to potešenie doprajem. V Smrtke sú zozbierané veci približne od roku 1996."
Veľa ste vyberali?
„Skôr som dosť silne škrtal. Ak sa niektorá z poviedok ani po dlhom bezradnom pohľade neráčila podriadiť mojej predstave, musela ísť von. Okrem toho niekoľko textov už dávnejšie padlo za obeť kolapsu môjho počítača."
Poviedky v knihe sú kratučké, väčšinou bez tradičného príbehu, zriedka s prekvapivými pointami. Vaši obľúbení autori asi nie sú klasici 19. storočia. Je to tak?
„So svojou pamäťou by som nikdy nešiel na majstrovstvá sveta v spomínaní. Človek si vie ťažko zrekapitulovať, aké dôvody ho vedú k jeho postojom alebo čo v podvedomí sa skrýva za jeho názormi a textami. Pamätám si však, ako ma na základnej škole hlboko zasiahli každoročné televízne pohreby sovietskych štátnikov a pohľad na nasilu plačúcu triednu učiteľku. Možno by sa dalo povedať, že to bol zážitok ako z veľkej knihy."
Ktorí spisovatelia sú teda tí obľúbení?
„Nemám vyhranených favoritov, čítam všetko od rozprávok uja Rémusa, Dobšinského, nemeckých expresionistov, magických realistov až po súčasných afrických autorov."
V Univerzite, ktorú ste napísali s Erdélyim, je motto od Mallarmého „Svet je tu preto, aby skončil v knihe". No vo vašej samostatnej knihe sa čitateľ dočká napríklad aj Indiánov a Frankensteina. V akom pomere miešate realitu s fikciou?
„Ale veď Indiáni reálne existujú! A za Frankensteinom v mojej poviedke stojí skutočná postava známa každému školákovi. Pomer medzi fikciou a realitou si netrúfam odhadnúť ani v televíznych správach. V mnohých každodenných príbehoch, ktoré vidíme na vlastné oči, sa skrýva toľko absurdity a iracionality, až si niekedy poviete, že to nemôže byť pravda. Že je to holý nezmysel z iného sveta. Aj Smrtka rozpráva obyčajné príbehy, len možno z iného uhla pohľadu, než na aký sme zvyknutí."
Všetky štyri knihy, ktoré máte zatiaľ za sebou, sú zbierky poviedok alebo krátkych textov. Neláka vás novela alebo román?
„Najkratšia vec zo Smrtky má len päť riadkov. A pritom, keď som ju začínal písať, mal som v hlave rozsiahly príbeh. Uvaril som si kávu, pripravil balíček cigariet, pohodlne sa usadil a napísal sedem jednoduchých viet. Potom ma vyrušil telefonát. Keď som sa vrátil k textu a prečítal si ho, zistil som, že každé ďalšie slovo by bolo zbytočné a je tam vlastne všetko, čo som chcel povedať."
Román nikdy nebude?
„Ak mi niekedy v budúcnosti napadne téma, ktorá si bude vyžadovať väčší priestor, asi sa o to pokúsim. Teraz mi úplne vyhovujú krátke poviedky alebo - lepšie povedané - miniatúrne formy. Aj ako čitateľ radšej siaham po útlej knihe."
Kým v literárnom duu s Erdélyim si robíte žarty z vysokoškolského prostredia alebo policajtov, vaše samostatné texty pôsobia trocha serióznejšie. Čím to je?
„Som už starý."
Plánujete ešte niečo vo dvojici?
„Plánov máme dosť, ale keďže sa obaja zatiaľ musíme živiť prácou, nezostáva veľa času na spoločné písanie. Eman však pracuje na vlastnej knihe a ja mám pred sebou dva projekty: knihu rozprávok z Afriky a poviedky o šamanoch žijúcich v pralesoch Kamerunu."
Boli ste v Afrike?
„Prežil som tam niekoľko mesiacov. Keď som niektoré príhody rozprával svojim priateľom, podozrievavo si ma premeriavali a v duchu si klopkali na čelo. Pravdepodobne ma nejaký podarený kamerunský kúzelník začaroval."
