Sneh vyrobený zasnežovacími systémami je pevnejší ako prirodzený, po nastriekaní pripomína klasický pevný firn. Na zjazdových tratiach sneh zväčša striekajú na niekoľko kôp, ktoré ratrakom rozhrnú po zjazdovke. Dostrek snehového dela nebýva väčší ako tridsať metrov.
V klasických snehových delách (tzv. ventilátorové snežné delo) je jedna vrtuľa a pred ňou trysky. Z trysiek sa rozstrekuje voda a vrtuľa ešte do vody vháňa vzduch, čím ju rozprašuje pred delo.
Moderné snehové delá pripomínajú kanón s veľmi veľkým priemerom, potrebujú pomerne veľa vody a elektriny.
Iný systém striekania snehu je tzv. voda vzduch. Pripomína tyče trčiace zo zeme. Kompresory do nich rúrkami privádzajú vodu a pod veľkým tlakom aj studený vzduch. Nie sú tam vrtule, pretože voda sa so tlačeným vzduchom zmiešava a priamo z trysiek sa jemne rozprašuje. Niektoré tyče s tryskami sú aj deväť metrov nad zemou. Systém voda vzduch sa objavil v osemdesiatych rokoch napríklad na skokanských mostíkoch na Štrbskom Plese, ale tyče neboli vysoko, trysky boli na menších hrubých rúrach, ktoré trčali asi meter. Dnes sa tento systém využíva aj na rekreačných zjazdovkách podobne vo veľkom ako klasické delá. Najmodernejšie delá dokážu striekať aký-taký sneh aj pri hraničných teplotách (-1 až -3). (rf)
