Keď Emilovi Háchovi ponúkli možnosť kandidovať na funkciu prezidenta, mal už 66 rokov a za sebou úspešnú kariéru váženého sudcu a uznávaného odborníka na anglosaské právo. Napriek tomu, že sa cítil unavený a tešil sa na zaslúžený dôchodok, podľahol v pohnutých pomníchovských časoch prehováraniu členov vlády, aby sa uchádzal o najvyššiu štátnu funkciu. Podľa neskorších slov jeho dcéry Milady Rádlovej chápal tento krok ako obeť krajine. Za prezidenta ho zvolili 30. novembra 1938, pred 65 rokmi.
Hácha ostáva v pamäti Čechov, ale i Slovákov predovšetkým ako zradca národa, ktorý vydal len niekoľko mesiacov po vymenovaní do funkcie krajinu do nemeckých rúk. Bol to totiž on, kto v noci zo 14. na 15. marca 1939 zveril Čechy a Moravu do „ochrany ríše".
V skutočnosti však išlo o výnimočne vzdelaného muža, ktorý si v tom čase naplno uvedomoval dôsledky svojho konania a podľa viacerých historikov nemohol v danej chvíli urobiť nič iné.
Hácha sa k berlínskej schôdzke vo svojich spomienkach vrátil už o mesiac, keď na Pražskom hrade jednému zo svojich spolupracovníkov opisoval, ako mu Göring hľadel do očí „tak maznavo ako nejaká žena a pritom sa vyhrážal, že o niekoľko hodín všetko vyletí do vzduchu. A potom som teda podpísal....a podpísal som to sám za seba a v hre bola len moja vlastná česť, pretože ani náš parlament, ani náš národ s tým nemal nič do činenia".
Hácha - absolvent pražskej univerzity, ktorý niekoľko rokov pôsobil aj ako sudca haagskeho súdneho dvora - minimálne do roku 1941 črty kolaboranta nemal. V októbri 1939 odmietol sľub vernosti Hitlerovi, ríšskemu protektorovi Karlovi von Neurath na pravidelných stretnutiach podával protesty proti germanizácii, žiadal (niekoľkokrát úspešne) o prepustenie zatknutých spoluobčanov vrátane študentov a spolupracoval so zahraničným odbojom.
No faktom je i to, že robil len toľko, čo mu dovolili z Berlína. V roku 1941 obsadil von Neurathovo miesto Reinhard Heydrich a Hácha prišiel i o to málo možností, ktoré dovtedy mal.
Prvým krokom k tomu bolo zatknutie vtedajšieho predsedu českej vlády Aloisa Eliáša, s ktorým prezident často diskutoval a prehodnocoval možné kroky. Eliáš mal čulé styky s Benešovou exilovou vládou, čo ho po tom, ako to zistili Nemci, stálo najprv osobnú slobodu a napokon život.
Ale tlak na Háchu silnel i z domácich kruhov, pretože vládu definitívne ovládli osoby úzko napojené na Berlín, ktoré Heydrichovo vymenovanie za protektora považovali za „svoju šancu".
Skutočný zlom prišiel po máji 1942, keď dvojica československých parašutistov uskutočnila na Heydricha atentát. Po vypálení Lidíc a počas následnej heydrichiády už neurobil nič, aby zabránil nacistickému vyčíňaniu.
Vzrastajúca svojvôľa Nemcov a stupňujúce sa zdravotné problémy (trpel arteriosklerózou) robili z niekdajšieho znalca a milovníka anglickej literatúry bábku, ktorá už nemala dôveru nikoho - ani okupantov, ani českých fašistov, ale už ani domáceho či zahraničného odboja.
Osamelý a duševne zlomený prezident sa presťahoval z Prahy na zámok do Lán, kde sa stal len poslušným vykonávateľom príkazov iných. Osobná beznádej ho vtedy neraz priviedla k myšlienke na samovraždu.
Vplyv kritického zdravotného stavu na výkon funkcie neskôr uznal i povojnový Národný súd. Podľa neho si prezident od druhej polovice roku 1943 neuvedomoval svoje konanie, nie je preto trestne zodpovedný za prejavy i činy z tohto obdobia.
V tomto stave, keď už nebol takmer schopný vnímať okolie, komunikovať a chodiť, sa dožil konca vojny. Trinásteho mája 1945 ho na pokyn ministerstva zatkli a dopravili do väzenskej nemocnice na Pankráci. Zakrátko 27. júna Hácha zomrel. Pohreb sa konal o tri dni na cintoríne vo Vinohradoch za prísnych bezpečnostných opatrení. Na základe príkazu ministra vnútra nemohlo byť jeho meno vyryté na jeho náhrobnom kameni.
V utorok - Flickova aféra
