Istý bežec tvrdil na atletických majstrovstvách Európy v Budapešti 1998, že ho v závere „akoby ťahali späť tajomné sily“.

Atlét – vrhač po neúspechu tvrdil, že „mal čierny deň, hoci bol dobre pripravený“. Vraj mu nepracovali dobre nohy.

Jeden z trénerov basketbalistiek sa na olympiáde v Sydney snažil odľahčiť prehru: „Skončil sa zápas, dievčatá sú celé, nikto ich nezabil, nezjedol. Môžu začať ukazovať, čo vedia.“

Plavkyňa sa tiež chcela byť tiež vtipná: „Osobný rekord ma neuspokojuje, viem, že mám na lepší čas. Ale vždy, keď ho mám zaplávať, mi do toho niečo príde.“

Predseda Spoločnosti športovej psychológie na Slovensku, ktorá vznikla vlani, člen taktiež mladej servisno-metodicko-poradenskej skupiny Slovenského olympijského výboru, 44-ročný TOMÁŠ GURSKÝ (na snímke Pavla Majera) potvrdil, že nedostatočná psychická pripravenosť na veľké podujatie môže byť príčinou slabého výkonu. Bývalý československý majster v zjazdovom lyžovaní tiež pripustil právo športovca na vyjadrenia tesne po neúspechu – neviem si to vysvetliť, viem, ale teraz to nepoviem, alebo – nechajte ma, teraz nechcem odpovedať. „Športovec je tiež len človek a môže mať negatívne emócie,“ povedal psychológ počas nášho rozhovoru.

Slušné odmietnutie priamo po športovom krachu je síce nepríjemné, ale férovejšie než ničnehovoriace výroky o psychickom zlyhaní. Zaváňajú lacnou výhovorkou. Nakoľko sú odôvodnené?

„Na veľkých podujatiach rozhodujú maličkosti. Konkurencia je veľká a často veľmi vyrovnaná. Tlak na človeka narastá. Strohé konštatovanie o psychickom zlyhaní môže mať racionálny koreň, ale tiež môže byť najjednoduchším alibi. Od prípadu k prípadu.“

Psychické zlyhanie – široký pojem. Športovec takýto stav nezvykne špecifikovať. Aké sú jeho najčastejšie prejavy?

„Každý šport má svoje výnimočnosti. Napríklad koncentračné športy ako tenis alebo šerm vyžadujú úžasné sústredenie. Veľký tlak vzniká v úpolových športoch, trebárs zápasení. Nežiaduco vie zapôsobiť situácia, ak narazíte na súpera, ktorého štýl vám nesedí. Inú koncentráciu musí prejaviť gymnasta, tam je dôraz na presnosti. Kolektívne športy zasa majú v strede ťahúňov, to sú tie dobre zaplatené hviezdy, od ktorých sa čakajú rozhodujúce akcie v stretnutí. To je záťaž, u ostatných sa tlak delí. V rizikových športoch, napríklad motorizme alebo zjazdovom lyžovaní, máme do činenia so strachom. Sčasti existovať musí, bráni dokonca pred zabitím sa. Nesmie byť veľký. V pravom slova zmysle ide o ostražitosť. Psychika je rezervoár, z ktorého dobre pripravený pretekár čerpá, cíti sa isto. Ak je táto zásobáreň nenaplnená, výkon klesá. Navyše, športovec môže mať problémy v zázemí. Tie veľmi odoberajú silu.“

Slovenskému športovcovi sa na veľkom podujatí málokedy podarí dosiahnuť výsledok rovnajúci sa výkonu z menšej súťaže, v merateľných športoch väčšinou končí ďaleko za svojím osobným rekordom. V čom môžu byť príčiny?

„Existuje optimálna miera napätia. Niektorým športovcom vyhovuje nenápadná súťaž s menším napätím. Ak prídu na vrcholný podnik, už to presahuje ich individuálnu zaťažiteľnosť alebo psychickú pripravenosť. Naopak, sú typy, ktoré sa na malých pretekoch nedokážu vybičovať, ale práve tam, kde ide o extrémnu záťaž, sa ich vnútorné nabudenie stáva akurátne.“

Tréneri väčšinou hovoria, že pretekár by mal poznať sám seba. Je to v jeho silách?

„Poznanie ide s vekom. Čím je človek starší, tým je skúsenejší, lepšie sa pozná.“

Znamená to teda, že starší športovec ma a priori lepšie vyhliadky na úspech?

„Nie vždy. Mladý športovec môže veľa získať, ak trénuje v spoločnosti psychicky vyzretého kolegu. Čím je úspešnejší, tým lepšie. Vynimoční ľudia by sa mali stať ťahúňmi. Mladý reprezentant by v zásade nemal pociťovať veľký tlak, nie je v nevďačnej úlohe favorita. V tom má výhodu. Starší pretekár športu zväčša lepšie rozumie, ovláda rutinné spôsoby, ako sa vyrovnať s tlakom. Väčšinou sa dokáže lepšie pripraviť.“

Existuje niečo v zmysle – národná povaha?

„Severania sú húževnatí a odolní, preto sú dobrí vo vytrvalostných športoch. Maďarov charakterizuje výbušnosť. My máme v sebe slovanský prvok spolupatričnosti, teda by sme mali vynikať v kolektívnych športoch. Badať to napríklad v hokeji. Ak prídu legionári z NHL, ihneď tvoria stmelený kolektív. Veľké národy, Američania, Rusi, majú zase veľkú dávku sebavedomia. U nás sa prejavuje ešte jeden prvok. Veľký vplyv rodiny. Podpora mladého športovca rodičmi je na Slovensku extrémna, oveľa väčšia a dlhodobejšia než v západnej Európe. Má to svoje klady i zápory.“

Nakoľko je dobré alebo zlé si určovať ciele, umiestnenia, predpisovať zisk medailí?

„K našej náture patrí, že to radi nemáme. Sú štáty, v ktorých proklamovanie vysokých cieľov reprezentantov motivuje. Pre Slováka je výhodnejšie ísť do boja skromne, obvykle vtedy podávame lepšie výkony. Nie som prívrženec funkcionárskych kladení limitov, miest, bodov, ziskov medailí. Športovci tiež frflú.“

Druhý olympijský cyklus jestvuje na Slovensku systém prípravy vybraných športovcov v Top tíme. Tí by teoreticky mali na OH siahnuť na výborné, ba medailové priečky. Považujete tento projekt za ideálny?

„Nič nie je ideálne. Problém tohto projektu je, že podporuje materiálne a finančne pretekárov, ktorí nomináciu už majú istú, ale nehľadí na tých, ktorí sa o ňu usilujú. Kvalifikačné pravidlá určujú zväzy podľa limitujúcich požiadaviek medzinárodných federácií. To je nezmeniteľný fakt. Myslím si však, že boj o olympijskú letenku by mať byť stály. Športovci musia byť pod určitým permanentným tlakom. Taká je podstata samotného športu. Ak sa dostane reprezentant, ako sa hovorí, za vodu – už som tu, už som v Top tíme – myslím si, že to pre nich nie je dobrá a prirodzená situácia.“

Nechýba našim výpravám na najväčších podujatiach psychológ? Využívajú napríklad vaše poradenské služby slovenskí reprezentanti?

„Američania majú pri výpravách desiatky psychológov, nemeckým športovcom pomáhali v Sydney piati. Na olympiáde, na svetových šampionátoch veľkých športov, pre nás významom a počtom, by mal pôsobiť aspoň jeden človek z tejto oblasti. Bolo by to veľmi prospešné. Najlepšie je, ak psychológ s reprezentáciou pracuje dlhší čas. Ľady nedôverčivosti treba prelomiť, potom by sme túto službu mohli ponúkať vrcholovému športovcovi otvorene a bez zábran. Z poradenskej praxe viem, že športovec, ktorému sa mimoriadne darí, si myslí, že psychológa nepotrebuje. Ľudia si stále zamieňajú úlohu psychológa a psychiatra. Nie je obvyklé, aby ma športovec požiadal o radu. Na druhej strane to nie je jednoduchá oblasť psychológie, vyžaduje veľké skúsenosti s mentalitou vrcholového športovca. Nečudujem sa preto istej ostražitosti alebo nedôverčivosti pretekárov. Za posledné dva roky som spolupracoval a spolupracujem približne s osemdesiatimi klientmi. Ide o rôzne formy a rozličné programy. Od jednorazových sedení až po dlhodobú súčinnosť. Spolupracujem s reprezentatmi, kanditátmi Top tímu, legionármi pôsobiacimi v zahraničných ligách, trénermi, s mladými ambicióznymi športovcami a ich rodičmi.“

Považujete peniaze v zmysle odmeny za výkon za taký motivujúci prvok, že pomôže reprezentantovi k lepšiemu výkonu?

„Pretekár zo základnej súpisky by mal dostávať odmenu na existenčnej spodnej hranici. Z mentálneho hľadiska je veľmi prospešný systém diferencovaných odmien podľa kvality výkonu. V talianskej volejbalovej lige majú veľmi exaktne prepracovaný program odmeňovania. Sú v ňom štatisticky presne určené takpovediac plusové body. Na človeka pôsobí všeobecne demotivujúco, ak mu stŕhajú z výplaty. Prihováram sa za nízky základ a vysoké odmeny.“

Sú naši športovci preplatení ľudia?

„Nedá sa to zovšeobecniť. V našom športe je kritický nedostatok peňazí. Paradoxne v odvetviach, kde ich je málo, dosahujú sa dobré výsledky. Neexistuje priama úmernosť medzi množstvom peňazí a výborným výkonom. Sú však športy, napríklad futbal, v ktorom sú mnohí hráči preplatení.“

PETER FUKATSCH