Položenie základného kameňa visegrádskej spolupráce sa viaže k miestu hlboko symbolickému - hradu Visegrád v severnom Maďarsku. Samotná spolupráca sa takmer za 13 rokov svojej existencie usilovala presvedčiť - niekedy viac, inokedy menej úspešne - že nie je iba symbolom, ale má svoj obsah, svoj zmysel, včera, dnes aj zajtra - po vstupe svojich členov do Európskej únie. Stredoeurópska platforma má rovinu politickú, diplomatickú, má však aj rozmer vnímania bežného človeka, radového občana niektorej zo štyroch krajín. Výskumný projekt „Visegrádska spolupráca videná očami občanov štyroch krajín" sa v lete 2003 realizoval už po druhýkrát vďaka finančnej podpore Medzinárodného visegrádskeho fondu. Projekt koordinoval Inštitút pre verejné otázky v Bratislave s partnermi z Čiech (Gabal, Analysis&Consulting), Poľska (Inštitút verejných otázok) a Maďarska (Ústav svetovej ekonomiky Maďarskej akadémie vied).
O tom, čo visegrádska spolupráca vlastne je, vie najviac ľudí na Slovensku - až 56 % respondentov odpovedalo, že sa už s týmto pojmom stretli a vedia, o čo ide. Rovnako odpovedalo 44 % Maďarov, 39 % Poliakov a 35 % Čechov. Výsledok nie je prekvapujúci. Odráža politickú realitu - váhu, ktorú slovenská politická reprezentácia prikladala regionálnej spolupráci najmä po roku 1998 v období dobiehania zmeškaného integračného vlaku. Znalosť a uvedomovanie si Visegrádu má však na Slovensku okrem politického aj geografický či geopolitický rozmer. Slovensko ako jediné susedí so všetkými ďalšími krajinami a je zároveň najmenším štátom. Je teda prirodzené, že štvorka sa vníma ako dôležitá spoločná platforma, ktorá zvyšuje náš význam. V porovnaní s rokom 2001 sa „viditeľnosť" Visegrádu najvýraznejšie zvýšila v Poľsku (o 12 % bodov) a Maďarsku ( o 9 % bodov).
Vo dverách únie
Má visegrádska spolupráca zmysel aj po tom, ako jej členovia vstúpia do Európskej únie? Najmä v posledných týždňoch je táto otázka mimoriadne frekventovaná. Politici odpovedajú s opatrným optimizmom (napríklad predvčerom Petr Pithart počas návštevy Bratislavy). Publicisti neraz skepticky, ba až „výkričníkovo" negatívne (napríklad Peter Schutz v komentári zo 6. 11. 2003). Je to pochopiteľné. Veď stretnutia na najvyššej úrovni plné formálneho porozumenia nemôžu zakryť fakt, že keď príde „na lámanie chleba", na konkrétne záujmy a citlivé spory, ide diplomatická vzájomnosť bokom a nastupujú tvrdé podmienky súperenia.
Väčšina obyvateľov v každej z krajín na otázku o zmysle V 4 odpovedá kladne. Jednotlivé krajiny sa však výrazne líšia silou tohto súhlasu. Opäť neprekvapí, že Slovensko sa, podobne ako v roku 2001, ukazuje ako najsilnejší advokát - o význame spolupráce štvorky je presvedčených až 75 % obyvateľov Slovenska. V ďalších štátoch je podiel zástancov relatívne nižší, aj keď všade môžeme hovoriť o väčšine či takmer väčšine (o zmysle V 4 nepochybuje 62 % Poliakov, 51 % Maďarov a 46 % Čechov). Opakom k „áno, má zmysel", nie je ani tak nesúhlas, skôr nejasné „neviem".
Vstup do Európskej únie je dôležitý pre životné záujmy nastávajúcich členov. Na tom sa zhodnú až tri štvrtiny obyvateľov každej zo stredoeurópskych krajín. S budúcnosťou V 4 úzko súvisí aj otázka presadzovania spoločných záujmov, nadštandardných vzťahov a koordinovaných postupov vnútri Európskej únie. Názory verejnosti v jednotlivých krajinách sú diferencované a asi nebudú smerodajné na správanie politikov na európskych parketoch. Sú však citlivým indikátorom všeobecnejších nálad. Úzku spoluprácu štvorky v rámci únie väčšinovo podporujú len Poliaci (50 % z nich si myslí, že V 4 by mala v rámci únie vytvoriť užšie spolupracujúcu skupinu). V ďalších troch krajinách prevláda príklon k rovnakým vzťahom, ako s inými štátmi, najvýraznejšia je táto tendencia v Maďarsku.
Podobné je rozloženie aj názorov na to, či sa majú jednotlivé krajiny sústrediť iba na vlastné záujmy, alebo by mali brať do úvahy aj záujmy iných krajín, čiže stáť na platforme spoločných záujmov regionálneho zoskupenia. Väčšinový podiel preferencie pre regionálne záujmy zisťujeme v Poľsku (56 %) a na Slovensko (53 %). Na druhej strane v Českej republike a Maďarsku mierne prevláda príklon k priorite vlastných záujmov.
Obrazy o sebe a „tých druhých"
Národy stredoeurópskeho regiónu si vo svojej historickej pamäti nesú riadny batoh spoločnej minulosti. Obrazy o susedoch sa vytvárajú na pozadí novších a dávnejších dejín, v interpretácii ktorých je každý každému niečo dlžný, každý každému niekedy ukrivdil. Na druhej strane ich spája určitá blízkosť historického „osudu".
Silné puto dôvery dnes existuje najmä medzi Slovákmi a Čechmi. Ide o dôveru opätovanú a teší o to viac, že v čase rozdelenia spoločného štátu boli nadštandardné vzťahy a vzájomná dôvera želanou utópiou. Poliaci majú pomerne „vybalansované" vzťahy k národom všetkých troch krajín. V rámci štvorky sa ako najcitlivejšie ukazujú slovensko-maďarské vzťahy. Najmä zo slovenskej strany je dôvera k Maďarom komparatívne podstatne nižšia ako k Poliakom a najmä Čechom. Z maďarskej strany je úroveň dôvery k Slovákom porovnateľná so vzťahom k Poliakom a Čechom.
Obrazy o sebe a iných sú štruktúrovanejšie, keď príde na hodnotenie niektorých konkrétnych otázok. Výskum zisťoval, ako bežní ľudia vnímajú ochotu jednotlivých krajín spolupracovať s inými, ich životnú úroveň a úroveň demokracie, ktorú dosiahli. Predovšetkým platí, že obyvatelia všetkých krajín vidia práve seba, ako krajinu najochotnejšiu spolupracovať s inými. Vo vnímaní ochoty spolupracovať sa prejavuje aj vôľa k nej v Poľsku a na Slovensku je tých, čo vysoko hodnotia vlastnú ochotu spolupracovať viac ako 40 %; v Čechách je to zhruba tretina a v Maďarsku pätina.
Kým o ochote spolupracovať vo všeobecnosti platí vyzdvihovanie vlastnej krajiny, v prípade životnej úrovne či dosiahnutej demokracie, na Slovensku platí, že lepšie a slobodnejšie žijú tí druhí, najmä naši českí susedia (graf 1).
Toto vnímanie slovenskej verejnosti zoči-voči ďalším Visegrádčanom potvrdzujú aj zistenia iných výskumov. Napr. V. Krivý na základe výsledkov jedného z nich z decembra 2002 píše: „...najviac obyvateľov Slovenska je presvedčených, „že „success story" bola napísaná v českej verzii a že druhej časti pôvodného Československa sa darilo najmenej."
Iná je optika českej, poľskej a maďarskej verejnosti. Predovšetkým prekvapí, že vysoké hodnotenie sa používa menej často. Relatívne najviac najvyšších hodnotení pridelila česká verejnosť sebe vo všetkých troch parametroch (graf 2). V prípade Maďarska nie sú výraznejšie rozdiely medzi hodnotením Česka a Poľska, vlastnú životnú úroveň a demokraciu hodnotia Maďari podobne „bolestínsky" ako Slováci, ešte o niečo kritickejšie vidia vývoj na Slovensku.
Prežije rok 2004?
Vzťah verejnosti k visegrádskej spolupráci je nekonfliktný, nemá žiadne ostré politické či stranícke kontúry, pre bežných ľudí je vyjadrením akejsi implicitnej stredoeurópskej vzájomnosti, z ktorej nevyplývajú žiadne záväzky, žiadne povinnosti. Výskum názorov verejnosti ukázal, že väčšina ľudí v celej V 4 vidí zmysel vzájomnej spolupráce, príklon k nej je však odstupňovaný. Málokto však je proti, opakom súhlasu je skôr vágne „neviem", ako jasné „nie" a je najmä na politikoch, aby tejto nejasnosti dali výraznejšiu podobu. Vyhlásenia typu „Visegrádska štvorka bola, je a bude..." nie sú v tomto smere uspokojivou odpoveďou.
Doterajšia prax ukazuje dva obrazy - demonštrovanú jednotu v dni slávnostné, tzv. summitové, a tvrdý konkurenčný boj na vlastné triko vo chvíľach, keď ide o presadenie vlastných záujmov. Lebo, nerobme si ilúzie - ani obrat Václava Klausa o 180 stupňov neznamená, že regionálna platforma je viac ako sila vlastných záujmov.
Malí a noví potrebujú spojencov. Nikto nepochybuje, že Visegrád môže byť v EÚ silným hráčom. Ak aj nebude apriórnym spoločným advokátom, ale flexibilnou základňou pre ad hoc koalície okolo konkrétnych tém, budeme môcť povedať, že prežil 1. máj 2004.
OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ, Inštitút pre verejné otázky
