Štátna firma potrebuje dať niečo postaviť alebo rekonštruovať. Neurobí výberové konanie, ale osloví priamo jednu súkromnú stavebnú firmu, s ktorou má dobré vzťahy a dohodu o provízii.
Šéf súkromnej firmy dá do ponuky poriadne nadhodnotenú sumu, ale vypracuje aj ďalšie ponuky konkurenčných firiem, ktoré ponúknu stavbu za ešte vyššie sumy.
V konkurenčných firmách má totiž kamarátov, ktorí si vzájomne dohadzujú zákazky. Tí sa budú tváriť, že umelo nadhodnotené ponuky sú od nich a idú vážne do súťaže o zákazku. Takto vyhrá najnižšia ponuka od pôvodne oslovenej firmy.
Šéf „víťaznej" firmy dá províziu riaditeľovi štátnej firmy a niečo sa ujde aj „konkurencii". V ďalšom podobnom prípade si súkromné firmy úlohy vymenia.
„Keď sme písali takéto ponuky, šéf hocikedy len tak povedal päťstotisíc? To sa mi zdá málo, prihodíme na sedemsto, ale keď sme robili serióznu ponuku, sedeli sme nad ňou aj celý deň," hovorí spolupracovník jednej z takých firiem. Myslí si, že podobne to funguje vo všetkých typoch štátnych zákaziek. (rf)
