Posudzovanie zdravotného postihnutia sa sprísnilo a ťažšie je to aj s vybavovaním opatrovateľskej služby.ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV TASR
ch orgánoch. Títo ľudia sa dožívajú asi 30 rokov.
„Do troch rokov sme o ničom nevedeli, vyvíjala sa ako iné deti. Potom zrazu nevedela vety, ktoré predtým hovorila bez problémov." Vyradili ju teda zo škôlky. Rodičia ju dali do ústavu s dennou starostlivosťou, ale keď úplne prestala hovoriť, vyradili ju aj odtiaľ.
„Zamestnávateľ mi vyšiel v ústrety, poskytol mi neplatené voľno a ja som rok a pol bola s Martinkou doma," hovorí mama. Od Okresného úradu v Nitre zatiaľ dostávala príspevok na opatrovanie.
Pani Buranská sa chcela vrátiť do práce, služby pre rodiny s postihnutými deťmi však u nás takmer neexistujú. „Presne 10. februára sme podali žiadosť na okresný úrad o príspevok na asistenciu. Na posudzovanie nás zavolali až 20. júla. V auguste som sa však mala vrátiť do práce. V Nitre neexistuje nijaký denný stacionár pre postihnuté deti, Martinka nemôže chodiť do školy, z ústavu s týždennou starostlivosťou ju vylúčili."
Proti rozhodnutiu okresného úradu sa Buranskí odvolali na krajský a zatiaľ požiadali o opatrovateľskú starostlivosť Mestský úrad v Nitre. Ich žiadosť však zamietol.
Zákon hovorí, že na opatrovateľskú službu má nárok iba neúplná rodina alebo taká, kde sa rodičia nemôžu o dieťa sami celodenne starať, napríklad pre chorobu.
„Ďakujem pekne za také zákony, kde píšu, na čo máme nárok, no ak nechcete dať dieťa do ústavu a chcete mu zabezpečiť rodinné prostredie, nepomôžu vám," hovorí mama. Príspevok na asistenta úrad rodine neposkytol. „Poskytuje sa postihnutým, ktorým má pomôcť k nezávislosti, osobnej aktivite, k integrácii do spoločnosti. Martinka by vzhľadom na svoj zdravotný stav potrebovala celodennú starostlivosť, preto sme odporučili opatrovateľskú službu," hovorí Bronislava Pekárová z okresného úradu.
Rodina si dnes platí opatrovateľku. Pani Buranská sa vrátila do práce a rodina, ktorá zarába viac ako dvojnásobok životného minima, nemá nárok na príspevky. (haj)
