re a scenári. Oleg Harenčár.
Do svojho filmu Pokrvné vzťahy ste okrem Slovákov a Američanov obsadili aj ruského herca. Kto to je?
Anatolija Kuznecova v Rusku poznajú všetci. Hral napríklad kapitána Šiškina v kultovom filme Biele slnko púšte. V Pokrvných vzťahoch hrá človeka s čudnou minulosťou, ktorý hlavnému hrdinovi vždy hovorí pravdu. Američania takýto typ postavy nazývajú the truthteller. Anatolij nevedel vôbec po anglicky, a väčšinu svojich textov čítal z papierikov, ktoré sme schovávali niekde mimo kamery, ale vyslovoval to veľmi pekne. Vo filme mu rozumieť každé slovo.
Film ste teda nakrúcali v angličtine. Ako sa bude premietať na Slovensku?
Dúfam, že bude s titulkami. To by bola škoda, keby ľudia na Slovensku nepočuli, ako bezchybne hovoria po anglicky Monika Hilmerová a Táňa Pauhofová.
Ako vám zišiel na um príbeh o odhalení pravdy o skutočných rodičoch za oceánom, trochu pripomínajúci mexické zápletky?
Potreboval som dobrý dôvod, prečo by ten Američan na Slovensko vlastne išiel.
Zatúžili ste zachytiť náš svet tak, ako ho vidíte zvonku po dvadsiatich rokoch?
Zaujímala ma situácia ľudí, čo sú do seba zaľúbení a nemôžu byť spolu, lebo sú z iných svetov.
Máte takú osobnú skúsenosť?
A koľko. Nie je ľahké presádzať ľudí z jednej kultúry do druhej. Je to zložitý proces podobný transplantácii - ako vybrať orgán z jedného organizmu a zasadiť do iného. Nie sme ostrovy. Žijeme s tým, čo okolo nás je. Keď to vytrhnete a dáte do iného prostredia, môže sa to ujať, ale aj nemusí.
Ste synom ruskej mamy, ktorá prežila "presadenie" do slovenského prostredia. Nebáli ste sa zopakovať jej skúsenosť na vlastnej koži?
Ja som sa bál ostať tu.
Vnímali ste Slovensko ako svoju vlasť?
Do určitej miery som bol aj tu cudzincom. Už pre svoje meno - bol som jediný Oleg v celej škole. A zároveň som bol synom "toho" významného politika Harenčára, ktorý bol za svoje reformátorské postoje a úzku spoluprácu s Dubčekom vylúčený z KSČ, čo malo známe dosahy na celú našu rodinu. Nikdy som nepasoval do obvyklých chlievikov.
Prečo ste najprv emigrovali do Švajčiarska?
Bol som zle informovaný o Západe. To, že vo Švajčiarsku nemajú filmovú školu, som zistil až dodatočne. Tak som nakoniec po Nemecku, Francúzsku a Anglicku vyrazil do New Yorku. Povedal som si, že keď som už utiekol, mal by som si nájsť miesto, kde mi bude dobre.
Ako vás prijala Amerika?
Je to celý príbeh... Pristál som večer v New Yorku, mal som dva kufre kníh a myslel som si, že už všeličo o svete viem. Ocitol som sa na štyridsiatej druhej ulici a každým smerom na päť blokov od autobusovej stanice boli samí pasáci, prostitútky a drogoví díleri. Tak som si povedal, že by ma vari mohol zachrániť nejaký krajan. Spomenul som si na meno Františka Daniela, ktorý bol na čele vedenia Filmovej fakulty v Columbia University NY. V telefónnom zozname bol jediný, ale mal som problém s kartovými automatmi, a tak som sa v noci odviezol taxíkom na jeho adresu. V ten večer mal na návšteve Jamesa Bluea - prvého amerického režiséra, ktorý vyhral zlatú palmu v Cannes za film Stromy spravodlivosti. Sedeli v kuchyni a pili pivo. Dávno sa nevideli a zo žartu si povedali, že sa na mňa pozrú, čo som zač. Začali sme sa rozprávať o filmoch a nakoniec mi James, ktorý učil film na štátnej univerzite v Buffale, oznámil, že som uňho urobil prijímačky. Potom mi dal kľúč od svojho domu, lebo musel odcestovať nakrátko do Houstonu. Dva týždne som sa ako vo sne motal po Buffale. Keď sa James vrátil, trvalo asi len dve hodiny odvtedy , čo som vstúpil na pôdu univerzity, do momentu, ako mi mašina vypľula študentskú kartičku s mojou fotografiou.
Ako vnímate, že sa takéto zázraky dejú?
Človek sa musí zázraku postaviť do cesty. Je to úplne iné ako kúpiť si lístok v lotérii v nádeji, že sa človek o pár dní neskôr stane milionárom. Na univerzite som ešte zložil skúšky z angličtiny a urobil diferenčné testy. Nakoniec ma zobrali do tretieho semestra. Okrem šťastia to chce aj trochu roboty.
Napriek tomu, mnohí, čo tvrdo pracujú, nemajú také šťastie...
No áno. Ani so mnou to nemuselo dobre dopadnúť.
Je niečo hore, čo vám drží palce?
Verím, že keď sa človeku podarí zosynchronizovať so svetom okolo seba, tak sa môžu začať diať zázraky. Existuje nad nami niečo ideálne, a keď sa nám podarí dať sa do súladu s týmto „nad", tak je to ako vo filme - zvuk a obraz odrazu sadnú.
Ako to myslíte?
Má to do činenia so schopnosťou správne ohodnotiť samého seba. Nepodceniť sa, ale ani nepreceniť. Keď ste na hranici svojich schopností, naťahujete sa za niečím a viete, že to môžete dočiahnuť, tak ešte trochu tie šľachy pretiahnete. Vtedy je to v živote najzaujímavejšie.
Nie je zaujímavejšie poznávať svet, ako samého seba?
Máme len jeden prístroj na jeho spoznávanie - samého seba. Pred sebou neutečiete.
Váš otec sa stal po roku 1968 politicky nepohodlným. Dostal po revolúcii nejakú satisfakciu?
Po roku 1989 sa stal prvým námestníkom ministra zahraničných vecí. Zapojil sa naspäť do politiky. Keď som bol ešte doma, často sme sa hádali. Po mojom odchode sme sa päť rokov nerozprávali. Bol som antikomunista, čiže otcov protipól. On bol skutočný komunista, ale mal dosť dlhý čas na rozmýšľanie, takže po roku 1989 s tým už nemal problém.
Ako vás ovplyvnili mamine korene?
Ruština je reč, do ktorej mám určitý privilegovaný prístup, tak ako do slovenskej a americkej kultúry. Necítim sa byť ani Rusom, ani Slovákom, ani Američanom. Proste som.
V Amerike poznáte nejakých krajanov?
Nikdy som sa v Amerike nestretával s ľuďmi podľa národnosti, ale podľa záujmov.
Nakrúcali ste dokumenty aj v Rusku?
Bolo to dávno. Ešte za Gorbačova som nakrúcal pre Discovery dokument o ruskom cirkuse.
Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film o Afganistane?
Mal som pocit, že v Afganistane sa opakuje to, čo sa stalo v Československu v roku 1968. Zdalo sa mi, že je to veľká krivda a vtedy som ešte veril, že so svojimi filmami môžem zmeniť svet.
Teraz tomu neveríte?
Už tomu verím menej. Samozrejme, že médiá vplývajú na to, čo sa deje vo svete. Filmári a žurnalisti k tomu majú čo povedať, ale keby som vtedy vedel, ako to s tým Afganistanom dopadne, tak by som sa k tomu staval ináč. Radšej ostanem pri hranom filme.
Ste sklamaný zo svojej práce?
Som sklamaný z toho, čo sa potom stalo. Bolo nás veľa, čo sme bojovali za lepšiu budúcnosť pre Afganistan, a je nám veľmi smutno z toho, ako to dopadlo. Dokument mám rád a nemyslím, že sa mu vyhnem, ale politický dokument - to už nie.
Ako hodnotíte spätne svoj dokumentárny film Československo - spiaca krásavica?
Je jedným z mojich obľúbených. Mal predstaviť Američanom našu krajinu po roku 1989, a čo je zaujímavé, ešte stále sa predáva.
Takže sa oplatí robiť o vlasti...
Áno, za oceánom je ešte stále dosť krajanov! (Smiech.) "Oplatia" sa aj iné. Ako kameraman som spolupracoval na investigatívnom filme pre BBC. Hovorilo sa v ňom o tom, že Švajčiarsko by malo Židom vrátiť peniaze a viem, že sme týmto filmom výrazne prispeli k tomu, aby sa to stalo. Pomohli sme spravodlivosti.
Ste po svojom pobyte nabrúsený na Švajčiarov?
Nemám nič proti Švajčiarom, ale proti švajčiarskym bankárom, ktorí nechceli priznať, ako to v skutočnosti je. Mám rád, keď ľudia hovoria pravdu. Okrem sebapoznania si hlavne cením schopnosť pomenovať veci tak, ako sú. To je veľký talent.
Pracovali ste aj ako scenárista. Aké témy vás zaujímali?
Dlho ma fascinovalo Rusko a chcel som robiť veci okolo Sibíri. Medzi ne patrili scenáre k filmom o železnici, ktorú dal postaviť Stalin pozdĺž polárneho kruhu, o atómových bombách, ktoré sú ešte stále na Sibíri kdesi zakopané a nikto nevie, ako sa k nim dostať, o šamanoch... Písal som aj scenár o osudoch emigrantov. Keď vám niekto porozpráva svoj príbeh o úteku z totalitného režimu, je to ako extrakt osobnosti človeka. Sú to príbehy o maximálnom vypätí, v ktorom v jednom okamihu vidno minulosť a budúcnosť. V Amerike som však robil hlavne ekologicky zamerané snímky.
Vytvorili ste vlastnú firmu Maxwell Produkcions. Ako to je vlastne v Amerike s nezávislým filmom?
Americký nezávislý film žije intenzívnym životom. Dlho mu trvalo než sa dostal tam, kde je teraz. Festival Sundance vznikol z potreby pomôcť mu. Podpora od štúdií bola voľakedy podstatne menšia, ako je teraz, keď má takmer každé veľké štúdio pobočky aj pre nezávislé filmy. Okrem toho vzniklo veľa špecializovaných distribučných spoločností. Vďaka nim môžu o podobe filmu rozhodovať tvorcovia, a nie producenti a distribútori. V USA sa za rok nakrúti asi 600 filmov a medzi nimi je veľa kvalitných nezávislých projektov. Ak sa z nich do Európy dostane aspoň dvadsať, tak je dobre.
Dá sa tvrdiť, že situácia u nás hraničí s dezinformáciou? Keby sa k nám nedovážali žiadne, a teda ani hollywoodske filmy, mali by sme možno menej skreslený obraz o Amerike?
To je pravda.
Vašou ambíciou je prihlásiť Pokrvné vzťahy na Sundance. Akú šancu majú slovenskí herci v americkej konkurencii?
Hercov som vyberal podľa toho, ako hrali v iných filmoch. Tí slovenskí herci, ktorí hrajú u mňa, patria do svetového áčka. Každý, kto sa v USA pozrel na nakrútený materiál, povedal, že Janko Ďuriš je kameraman na svetovej úrovni. Rovnako si myslím, že Ondrej Šulaj je scenáristom na svetovej úrovni, má len tú smolu, že píše po slovensky.
Pre váš film pracoval na príbehu tridsiatnika, ktorý príde na Slovensko a zaľúbi sa do bratrancovej manželky. Nemá s tým váš hlavný hrdina nejaký príbuzenský problém?
Láska je mimo morálky. Láska ospravedlňuje úplne všetko.
Naozaj?
Prinajmenšom sa aspoň vyrieši otázka, či ide o skutočnú lásku, alebo nie. Či je dostatočne veľká na to, aby bolo možné prekročiť morálne zábrany.
Ako je to vo filme?
Musíte sa prísť pozrieť na film.
Ameriku ste na celý rok vymenili za Taliansko. Čo ste tam robili?
Bol som režisérom a kameramanom v televíznom týždenníku o móde. Najlepší rok môjho života.
Pohybovali ste sa medzi samými peknými ženami...
...a veľmi talentovanými mužmi a, samozrejme, skvelými a múdrymi ženami. Bolo to úžasné prostredie. Zaujímavé na tom bolo, ako chyby, ktoré som vo štvrtok pri poslednom zostrihu urobil, už boli v piatok v televízii a v nedeľu som mohol o nich diskutovať s priateľmi pri obede. Veľa som sa tam naučil. Bola to práca, ktorá ma zaujímala. Mal som peniaze, spoľahlivú distribúciu, čo viac môže človek od života chcieť?
Neľutujete, že ste sa vrátili do Ameriky?
Nie. Tam sa stali ďalšie dobré veci.
Ako v Amerike vnímajú Európanov?
Nemôžem hovoriť o celej Amerike, lebo celú Ameriku poriadne nepoznám, ale Kalifornia je veľmi tolerantná, je to medzinárodný štát. San Francisco a Los Angeles sú najtolerantnejšie mestá na svete.
Viac ako New York?
Podstatne viac. New York je tvrdé, arogantné mesto. Aby v ňom človek prežil, musí byť agresívny. Ja sa snažím agresívnym nebyť.
Nedávno ste sa vrátili z Kyjeva, kde ste sa dohodli na realizácii vášho ďalšieho filmu. Prečo Ukrajina?
Keď som v roku 1992 vo Ľvove nakrúcal dokumentárny film o Ukrajine, zaujal ma príbeh Leopolda von Sacher-Masocha, ktorý sa tam narodil. Ponáhľame sa, lebo príbeh zrodu pojmu masochizmus je teraz akosi v móde. Scenár vzniká podľa jeho životopisu, denníkov a knihy Spoveď môjho života, ktorú na základe desaťročného manželstva napísala jeho žena. Našťastie, nie je to dobrá kniha. Zo zlých kníh sa filmy robia jednoduchšie. Nemusíme sa jej držať, ale ostáva nám jej skúsenosť.
Má to niečo spoločné aj so sadizmom?
Gilles Deleuze napísal k Masochovej knihe Venuša v kožuchu rozsiahly predslov, a ten sa stal klasickou teoretickou prácou. Hovorí, že sadizmus a masochizmus sú dve odlišné erotické odchýlky. Princípom masochizmu je byť potrestaný za hriech predtým, ako sa ten hriech uskutoční. Potom sa dá oddávať tomu, čo by mohlo byť hriechom, absolútne bez zábran. Je to komplikovanejšie o poňatie ženy a feministického princípu v prírode a spoločnosti. Masoch nikdy nevyhľadával bolesť ako takú. Nemal z nej pôžitok, ako si mnohí myslia. Bola len prípravou na to, čo príde potom, čo mu dávalo schopnosť prekonávať ju.
V čom je univerzálnosť tohto príbehu, pokiaľ nemá byť len kuriozitou?
Všetci máme rôzne fantázie, ale to neznamená, že ich uskutočňujeme. V úchylkách majú svoju materializovanú podobu, a to sa dá pekne nakrútiť. Podľa psychiatrov sa 10 percent obyvateľstva nachádza v oblasti rôznych úchyliek. Keby si len tých desať percent pozrelo náš film, tak to stačí. Predpokladám však, že to bude zaujímať širšie publikum. Prečo si ľudia kupujú Venušu v kožuchu? No preto, že je to dobrá literatúra. Hovorí o niečom, čo je univerzálne.
Prečo ukrajinský sponzor?
Ľvovčania majú o Masocha veľký záujem ako o jedného z najznámejších neuznaných synov. Vo Ľvove, kde bol jeho otec šéfom polície, žil Masoch pätnásť rokov. Strednú školu vyštudoval v Prahe, potom pôsobil v Grazi a najväčšiu slávu nadobudol v Paríži. S americkými hercami budeme nakrúcať hneď na budúci rok tak, aby sme ešte zachytili sneh vo Ľvove.
Keby ste sa vrátili do Európy, ktorú krajinu by ste si vybrali?
Nemôžem sa vrátiť do Európy. Raz to povedal Karel Kryl - do piatich rokov sa človek ešte môže vrátiť, ale potom je to už nové presťahovanie. Návrat už neprichádza do úvahy.
kto je to
Režisér Oleg Harenčár (1956) pochádza z rodiny politika, ktorého za reformátorskú činnosť v roku 1968 podrobili tvrdej normalizácii. V roku 1978 Oleg Harenčár emigroval do Švajčiarska a od roku 1980 žije v USA, kde vyštudoval filmovú a televíznu tvorbu na newyorskej Štátnej univerzite v Buffalo. Po svojom prvom úspešnom dokumentárnom filme (Make a Joyful Noise, 1982) rok pôsobil v talianskom Miláne ako režisér týždenníka o móde. Po návrate do San Francisca spolu s filmárom Stephenom Olssonom pracoval na dokumente o vojne v Afganistane, ktorý vyhral zlaté jablko na MFF v San Franciscu (1986). Jeho autorský krátky hraný film Prvý krok do oblakov (1987) získal striebornú medailu na Medzinárodnom filmovom festivale v Houstone (1988). Film Československo, spiaca krásavica (1990) vyhral bronzové jablko na MFF v San Franciscu. Ako kameraman spolupracoval pri vzniku filmov pre BBC - Nazi Gold (1997), Jimi Hendrix (1999) a Reverend Moon (2001). Knižne debutoval zbierkou básní Zemetrasenie pamäti (1996). Momentálne dokončuje postprodukčné práce na svojom celovečernom debute Pokrvné vzťahy - Bloodlines. Do tohto americko-česko-slovenského projektu obsadil hollywoodskeho herca nemeckéhio pôvodu Rudolfa Martina a niekoľko slovenských umelcov - Moniku Hilmerovú, Táňu Pauhofovú, Romana Luknára. Kameru zveril Jánovi Ďurišovi, a scenár prepracoval Ondrej Šulaj.
Premiéru filmu v slovenských kinách odhaduje na začiatok budúceho roku.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
