Alexandr Solženicyn: Zrno mezi žernovy - Črty z vyhnanství m Academia m Praha 2003 m Preložila Ludmila Dušková
Druhá časť memoárov (po Trkalo se tele s dubem) Alexandra Solženicyna vychádza, našťastie, v čase, keď už máme dosť veľký odstup od udalostí, o ktorých píše. Jeho spomienky, úvahy o živote, politike, morálke, ale tiež o autorovej vlastnej dôležitosti a ublíženosti už zďaleka nemajú silu časovanej bomby, akú mávali prvé vydania jeho kníh - hlavne Súostrovia Gulag, ktoré v polovici sedemdesiatych rokov spôsobilo zemetrasenie na oboch brehoch Atlantiku.
V Zrne medzi žarnovmi sa Solženicyn vrátil do roku 1974, keď ho vypovedali zo Sovietskeho zväzu. Ako čerstvý exulant vo Švajčiarsku je na vážkach: aké bude mať poslanie v nových podmienkach slobody? Než sa stihne rozhodnúť, vtiahne ho vír politických aktivít. Jeho politická neobratnosť, ako o nej píše vo spomienkach, čiže neschopnosť nájsť spoločnú reč so senzáciechtivou tlačou, jeho odpor k oficialitám a obozretnosť pred právnickým purizmom povýšeným na morálku dnes vyvoláva ľahký úsmev. Ten však tuhne pri nahliadnutí do niektorých textov, ktoré jeho politické aktivity na Západe sprevádzali a na ktoré sú v knihe len odkazy.
Napríklad list vodcom, spísaný ešte v ZSSR a publikovaný tesne po príchode na Západ sovietskym vodcom, aby v Rusku namiesto marxisticko-leninskej ideológie zaviedli akési prechodné autoritatívne zriadenie, ktoré by zaručilo vytvorenie štátu na špecificky ruských hodnotách. Predstava, že by sa jeho politické fantázie naplnili, je dodnes dosť hrôzostrašná.
Agresívna atmosféra, ktorú okolo neho vytvárali agenti KGB a médiá, nakladateľské kartely a najrôznejší samozvaní právnici, ho ešte väčšmi tlačila do unáhlených a neurotických vyhlásení, ktoré len podporovali vznik stereotypného obrazu zatrpknutého, neznášanlivého a svojím spôsobom spoločensky nebezpečného človeka. Predovšetkým európski ľavicoví intelektuáli, ktorí nemohli preniesť cez srdce, že sa Solženicyn pri návšteve Španielska netajil obdivom k Frankovi, ktorý podľa neho počas občianskej vojny zabránil nastoleniu oveľa krvavejšej komunistickej diktatúry.
Memoáre sú pre Solženicyna okrem iného príležitosťou, ako tento stereotypný pohľad spochybniť. Jednoduchý a pritom neučesaný autoportrét ho ukazuje ako uvzatého, tvrdohlavého, no nie zatrpknutého človeka, kritického a často prchkého, ktorý vždy dáva prednosť presadzovaniu ostrého a hoci aj nespravodlivého názoru pred servilným pritakávaním. Najčastejšie však Solženicyn pripomína trochu zmäteného vojvodcu, ktorého opustili vlastné pluky - presnejšie povedané ideálna, morálne pevná, mužná a zároveň mierna svätá Rus, ktorá snáď ani nikdy neexistovala.
Väčšina čitateľov, žiaľ, Solženicyna naďalej vníma v niektorej z jeho falošných podôb: jedni v ňom vidia skameneného hrdinu súkromnej občianskej vojny proti komunizmu (ktorú spoločne s hŕstkou statočných skutočne vybojoval), druhí zasa ultrakonzervatívneho nacionalistického štváča alebo priamo antisemitu. Nechuť pozerať sa na spisovateľovu osobnosť v celej jej zložitosti by sa časom mohla ukázať ako fatálna prekážka pre každého, kto by chcel dovidieť až k epilógu Solženicynovej „púte okolo sveta" - jeho rozporuplnému a čímsi aj tragickému návratu do Ruska. Keď sa totiž ukáže, že je kráľ nahý a navyše bez trónu, môže ísť o skutočnú ľudskú tragédiu.
Autor: JAN MACHONIN
