Ľudia s touto chorobou nie sú ani agresívni, ani nemenia svoju osobnosť v štýle doktora Jekkyla a pána Hyda, zdôrazňujú psychiatri aj pacienti.
„V spoločnosti stále pretrváva množstvo nepravdivých mýtov, predsudkov a strachu. Nemáme radi, keď slovo schizofrénia používajú politici, svedčí to o ich hlúposti. Hoci ide nesporne o vážne duševné ochorenie, dnes sa už dá liečiť tak dobre, že stav chorého je dobrý, dokáže fungovať v rodine, škole, v zamestnaní," hovoria Eva Janíková a Peter Breier z Ligy za duševné zdravie, ktorá začala celoštátnu kampaň proti predsudkom.
Schizofréniou trpí celosvetovo 1 percento obyvateľov, na Slovensku je to teda asi 50 000 ľudí. Vlani pribudlo až 4250 nových pacientov, ľudia so schizofréniou tvoria 20 percent psychiatrických pacientov.
„Ochorenie charakterizuje isté rozštiepenie mysle. V pacientovi akoby paralelne prebiehajú dva svety - jeden je reálny a druhý imaginárny, a chorý stráca rozlišovaciu schopnosť," hovorí psychiatrička Jana Vránová.
Schizofrénia je tzv. ochorenie mladých ľudí - veľmi často prepuká okolo dvadsiatky. Ak sa odhalí a začne liečiť včas, chorí majú šancu žiť kvalitný život. „Až jedna tretina pacientov je schopná normálne sa vrátiť do školy alebo do predchádzajúcej práce, tretina je schopná pracovať v menej náročnom zamestnaní a len pri tretine je potrebná trvalá hospitalizácia," hovorí Breier.
Pacienti majú k dispozícii moderné neuroleptiká, ktoré majú minimálne vedľajšie účinky. „Doplatky sú aj po novej kategorizácii relatívne únosné, do 60 korún za balenie," hovorí Breier. Horšie sú na tom pacienti, ktorým sa schizofrenické ochorenie kombinuje s depresiou. Doplatky za antidepresíva sa zvýšili, takýto pacient dá za lieky aj 700 korún mesačne.
Čo chýba, je dobrá nemocničná a najmä mimonemocničná starostlivosť. „Na psychiatrických oddeleniach stále existujú miestnosti, kde je 15 postelí. Chorí so schizofréniou by tiež mali byť hospitalizovaní len na nevyhnutne krátky čas, a potom by mali mať možnosť navštevovať zariadenia vo svojom okolí - ambulancie, denné psychiatrické stacionáre, rehabilitačné pracoviská, chránené dielne," hovorí Vránová.
Denných stacionárov je dnes u nás šestnásť, stále sú rozsiahle oblasti, kde chýbajú. Novovznikajúce majú problémy s platbami od zdravotných poisťovní. (mar)
Pacienti: Treba sa sústrediť na možnosti
O svojom ochorení hovorili pre SME klientky denného stacionára Hestia v Bratislave.
N. N., 37 rokov: „Už od detstva som mala pocit, že so mnou niečo nie je v poriadku, bola som veľmi emotívna. Môj stav sa prudko zhoršil, keď som sa vydala a porodila dieťa. V priebehu týždňa som sa ocitla v nemocnici na psychiatrii. Mala som 29 rokov. Po návrate z nemocnice mi trvalo rok, kým som si pripustila, že som duševne chorá. Odmietala som užívať predpísané lieky. Až postupne som sa dlhodobým láskavým prístupom psychiatričky dala presvedčiť a začala som sa liečiť. Chodila som tam dva roky, znovu som sa naučila sústrediť na prácu. Dnes fungujem celkom dobre. Som na invalidnom dôchodku, starám sa o dieťa, rekvalifikovala som sa z úradníčky na masérku, pracujem v pacientskych organizáciách."
Silvia, 27 rokov: „Choroba u mňa prepukla, keď som ako 19-ročná odišla do Anglicka. Začala som mať psychické problémy, uzatvárať sa do seba, vytvorila som si paranoju. Pomohla mi kamarátka, ktorá si všimla, čo sa so mnou deje a skontaktovala svojho otca, psychológa, ktorý mi okamžite odporúčal návrat domov. Istý čas som bola hospitalizovaná v Pezinku. Môj stav sa upravil, a na naliehanie rodiny som znova odišla do Anglicka. Nechceli si pripustiť, čo sa mi stalo, na ich tlak som prerušila liečbu. V Anglicku som sa znova dostala do vážneho stavu a musela som sa vrátiť a znova sa liečiť. Odvtedy prešlo sedem rokov, a našťastie recidívu som nemala. Stále na sebe pracujem, beriem lieky, už len minimálnu dávku. Dokončila som školu, mám prácu, a chcem sa prihlásiť na vysokú."
Katarína, 24 rokov: „Ochorela som na strednej škole, keď som mala 17 rokov. Vplyv na to mala zlá situácia v rodine. Liečim sa už siedmy rok, zmaturovala som, teraz študujem na vysokej škole a dúfam, že ju tento rok dokončím. Lieky som už aj na čas vysadila, ale došlo k menšej recidíve, tak ich znova beriem. Myslím si však, že zmyslom života nie je sústreďovať sa na obmedzenia, ale na možnosti. Môžem oveľa viac, ako nesmiem. Vlastne len musím brať lieky, dodržiavať diétu a ísť spať v pravidelnom čase. Nie je to až taká veľmi obmedzujúca choroba, ako si ľudia často myslia. Je to ochorenie ako každé iné, len poznačené stigmatizujúcim postojom okolia." (mar)
