Martina Moravcová.FOTO TASR ­ PAVEL NEUBAUER

e. Bilancovať sa však 27-ročná majsterka sveta a Európy rozhodla už tohto roku prostredníctvom autobiografie Martina s rodokmeňom Evy. Vydavateľstvo Ikar ju plánuje dodať na trh v polovici decembra.

Posolstvo deťom

Otázke, či na knihu nie je ešte skoro, čelila počas krátkej návštevy Slovenska najčastejšie (doma strávila len čosi viac ako deň). Hoci má na konte 55 medailí z vrcholných šampionátov (23 zlatých i strieborných a 9 bronzových), zlatý olympijský sen stále nedosnívala. V Sydney 2000 ju od neho delilo iba osem stotín sekundy a o rok v Aténach nemusí byť bez šancí.

„Nevidím dôvod, prečo by som s knižkou mala dlhšie otáľať. Ponúk som mala viacero, no nebol na to čas. Myslím si však, že práve teraz je na to vhodné obdobie. Ešte plávam, som na očiach. Neskôr už možno budem zabudnutá. Ľudia budú mať nové idoly," vyznáva sa Martina.

Je presvedčená, že svojím životným príbehom má čo ľuďom povedať. „Nepísala som ju preto, aby som na nej zarobila. Jedno víťazstvo vo Svetovom pohári mi vynesie viac než honorár za ňu, no mám chuť odovzdať ľuďom posolstvo. O tom, že každý úspech niečo stojí. Že len snívať a rečniť nestačí. Najmä deti by môj príbeh mohol osloviť, no budem spokojná, ak si niekto z mojich spomienok vyberie čo i len riadok. Bola by som rada, keby moju knihu ľudia uprednostnili skôr než nejakú bulvárnu story," hovorí.

Inšpiráciou Armstrong

Záujemcov o napísanie jej príbehu bolo viacero, no Martina sa rozhodla, že o sebe môže písať len ona. „Nik ma nepozná lepšie ako ja sama. A navyše, už osem rokov žijem mimo republiky ­ v Amerike. Rozhodla som sa, že do toho pôjdem, potrebovala som len nájsť si čas. Na Slovensku je to holá nemožnosť. Som populárna, musím vždy absolvovať množstvo spoločenských či mediálnych akcií, a tak mi bolo jasné, že ju môžem písať len v Dallase, kde žijem spolu s manželom Martinom."

Za pomoci redaktora denníka Šport Ľubomíra Součeka a vynálezu zvanému e-mail ju Moravcová stvorila za osem mesiacov. Od januára do augusta tohto roku. „Myšlienka vznikla ešte na vlaňajších majstrovstvách sveta v krátkom bazéne v Moskve. Len som si najprv musela zobrať tri mesiace na rozmyslenie." Sprvoti bola proti, názor zmenila až potom, keď si prečítala autobiografiu amerického cyklistu Lancea Armstronga, ktorý sa vyliečil z rakoviny, aby neskôr triumfoval na Tour de France.

Aj Moravcová prežila zdravotné peklo, o ktorom dlho a zanovito mlčala. Trpela hypertyreózou čiže hyperaktívnou štítnou žľazou. Tú jej napokon v auguste 1999 v martinskej nemocnici operatívne odstránili, no Martininu kariéru to nezastavilo. Len na chvíľu pribrzdilo (produkciu štítnej žľazy odvtedy každé ráno nahrádza tabletkami).

Aj o dráme spred štyroch rokov je jej úprimná spoveď. „Dnes som už schopná o tom otvorene hovoriť, ale vtedy som nechcela. Túžila som mať od všetkých pokoj, nemienila som spustiť lavínu otázok, ako sa mám. Dokonca ani babke som nič neprezradila. Aby som mala pokoj, musela som vtedy mlčať," priznáva najlepšia slovenská plavkyňa. Úprimnosť je dnes na Slovensku podľa nej dvojsečná zbraň, no ako nám prezradila, rozhodla sa tento risk podstúpiť.

Nedeľné kapitoly

Keď v roku 1995 odišla študovať do Ameriky, robili jej niektoré anglické predmety na dallaskej Southern Methodist University veľké problémy. O osem rokov neskôr sa pri písaní spomienok ocitla v opačnej situácii. „Niektoré výrazy mi napadali už len v angličtine. Mala som problém nájsť slovenský ekvivalent a keď sa mi to konečne podarilo, často sa mi zdal hlúpy. Napriek tomu si myslím, že v knihe je všetko, čo som v nej chcela mať."

Samotný proces tvorby nebol tým najťažším. „Zložitejšie bolo nájsť si čas. Medzi jednotlivými tréningami by som musela prestať písať možno v polovici myšlienky, a tak som sa snažila vydeliť si na to väčší priestor. Aby som nemusela strácať niť. Aj preto väčšina z kapitol vznikala v nedeľu."

Úspech niečo stojí

Moravcová ani podľa jej bývalej trénerky Viery Čamborovej nie je najväčší talent, aký kedy slovenské plávanie malo. K úspechu ju dohnala vytrvalosť a vôľa niečo dokázať. Ako píše v knihe, na piešťanské kúpalisko Eva, kde sa učila plávať a dlhé roky tam trénovala, chodievala každé ráno o 5.40 h na bicykli. „Ani raz sa mi nestalo, že by som šla autom. Dnes rodičia privezú svoje ratolesti na ranný tréning vo vykúrených autách priamo k plavárni."

Bez Ameriky by dnes Moravcová nebola tam, kde je. Aj o tom je príbeh päťnásobnej najlepšej športovkyne Slovenska. Prečo nemôže na Slovensku vyrásť jej nasledovníčka? „Chyba je v našom systéme. Po skončení strednej školy nemajú plavci motiváciu pokračovať. Plávanie nie je lukratívny šport a kým v USA môžu vďaka nemu získať kvalitné univerzitné vzdelanie, na Slovensku im je šport pri štúdiu, naopak, príťažou. A okrem toho, u nás sa tréningy stále museli a musia prispôsobovať zlým a obmedzujúcim podmienkam, akými sú nedostatok bazénov alebo tréningového času."