Ruský minister zahraničia Igor Ivanov sa snažil obnoviť vplyv Moskvy v Zakaukazku a vyťažiť z chaosu v Gruzínsku čo najviac. Nakoniec sa včas pridal na stranu víťazov.

Napätie medzi Moskvou a Tbilisi sa periodicky vyostruje a v posledných rokoch boli hlavnými prekážkami normálnych susedských vzťahov konflikt v Abcházku a Južnom Osetsku, ruské základne, výstavba plynovodu z Azerbajdžanu cez Gruzínsko do Turecka, vojna v Čečensku a vízový režim.

Zaujímavé na celej situácii je, že výhrady proti Rusom majú vodcovia opozície i prezident Eduard Ševardnadze približne rovnaké. Všetci ich pokladajú za hlavnú príčinu abcházskeho separatizmu a obviňujú ich z toho, že de facto vojnu za odtrhnutie Abcházska od Gruzínska v roku 1992 rozpútali. Prekáža im, že Abcházsko je fakticky súčasťou Ruska, pretože ho kontrolujú ruskí vojaci.

Opozícia obviňovala prezidenta, že za desať rokov nedokázal s okupáciou časti svojho územia Rusmi niečo urobiť, že nedokázal riadne ťažiť z ruských vojenských základní, vybudovať nezávislú ekonomiku, utvoriť zo strategicky položenej krajiny transportný uzol ťažiaci z ropovodov a plynovodov, ktoré by mohli viesť cez jeho územie do Turecka.

Podľa opozície sa Ševardnadze dopustil jednej zásadnej chyby - namiesto, aby budoval nezávislý štát, z objatia Rusov sa vrhol do zovretia Američanov.

Nakoniec došlo k tomu, že sa na území jeho štátu vojensky usadili obe mocnosti. Americká námorná pechota trénuje gruzínske protiteroristické jednotky, USA obliekli časť gruzínskej armády. Len výučba špecialistov na boj proti terorizmu stojí Ameriku 64 miliónov dolárov. Okrem toho Washington pomáhal Tbilisi prežiť veľmi ťažké časy - po rozpade ZSSR sa Gruzínsko zaradilo medzi krajiny extrémne chudobné a skorumpované.

Väčšina Gruzíncov však neodchádza za prácou do Ameriky, ale do Moskvy. Gruzínska diaspóra posiela z Ruska domov časť svojich zárobkov a tvoria tak najdôležitejší základ gruzínskej ekonomiky. Viac ako miliarda dolárov pomoci od USA sa tomu nemôže vyrovnať.

Aj gruzínsky zahraničný obchod je závislý od Ruska. Staré železo putuje z Gruzínska do Turecka, víno, čaj a citrusy do Ruska. Odtiaľ dostáva Gruzínsko za výhodné ceny plyn, bez ktorého by zmrzlo, ako aj ďalšie životne nevyhnutné produkty.

Ševardnadze sa nedokázal dostať ani z ruských klieští, ani vybudovať so západnou pomocou z Gruzínska prosperujúci štát. Jeho éra sa končí, veľmoci už nadväzujú kontakty s novými vládcami krajiny.

Eduard Ševardnadze

Sedemdesiatpäťročného gruzínskeho prezidenta považujú za najostrieľanejšieho politika sovietskej éry. Do Moskvy sa dostal v roku 1978 vďaka Brežnevovi. Preslávil sa hlavne ako „perestrojkový" minister zahraničia ZSSR za vlády Michaila Gorbačova.

Do Gruzínska sa vrátil v roku 1992, pol roka po získaní nezávislosti. Zriekol sa komunistických ideálov a odvtedy zastáva najvyššie funkcie. Prezývajú ho biela líška a aj opozícia mu priznáva výnimočné schopnosti a charizmu, súčasne však tvrdí, že chorobne miluje moc.

V posledných rokoch sa stal veľkým odporcom bližších vzťahov s Ruskom, obviňoval Moskvu z podpory separatistov v Abcházsku a Južnom Osetsku. Usiloval sa nadviazať dobré vzťahy so Spojenými štátmi, od ktorých tiež dostával značnú finančnú podporu. (pp)

Michail Saakašvili

Je v pozícii vodcu radikálneho krídla opozície (Národné hnutie). Je to skvelý rečník, umiernený nacionalista, ktorý študoval v Amerike, a autor väčšiny protestných akcií v posledných dňoch.

V politike sa pohybuje veľmi dlho, bol aj ministrom spravodlivosti, a jeho odporcovia mu vyčítajú, že z oddaného prívrženca prezidenta Ševardnadzeho sa zmenil zo dňa na deň na jeho úhlavného nepriateľa. Práve 36-ročný Saakašvili prišiel s heslom Gruzínsko bez Ševardnadzeho.

Vyhlasuje, že z Gruzínska chce vybudovať nezávislú, demokratickú krajinu, ktorá „historicky vzhľadom na svoju kultúru patrí skôr do Európy ako do Ázie". Vzťahy s Ruskom musia podľa neho byť slušné, ale nie „bratské".

Všeobecne ho považujú za agresívnejšieho vodcu než jeho kolegovia v opozícii, predovšetkým šéfka parlamentu Burdžanadzeová. (pp)

Nino Burdžanadzeová

Hovorí sa o nej, že rovnako prísne, ako vedie od roku 2001 gruzínsky parlament, vychováva svojich dvoch synov. Pochádza z rodiny gruzínskych intelektuálov a ju považujú za odborníčku na medzinárodné právo. Všetky problémy sa usiluje riešiť podľa litery zákona a použitie sily pripúšťa len v krajnom prípade.

Ako jedna z vodkýň opozície (blok Burdžanadzeovej demokrati) presadzuje rovnoprávne vzťahy so všetkými krajinami. Za hlavný problém s Ruskom pokladá vojnu v Abcházsku. Obviňuje „ruské imperiálne sily" z podpory abcházskych separatistov.

Ešte nedávno táto 39-ročná žena tvrdila, že má dosť starostí s výchovou detí a že sa neusiluje o prezidentské kreslo. V sobotu na seba vzala prezidentské právomoci, údajne len preto, že to umožňuje ústava a aby doviedla krajinu k slobodným voľbám. (pp)

Autor: agentúra Epicentrum pre SME