Jaroslav Spišiak.FOTO ­ TASR

Čo má robiť podnikateľ, ktorý si otvorí obchod alebo reštauráciu, a súkromná bezpečnostná služba príde s ponukou, že za poplatok mu bude prevádzku chrániť?

„Ohlásiť to na polícii. V celom trestnom konaní neexistuje totiž pre políciu nič jednoduchšie, ako dokázať trestný čin hrubého nátlaku, teda branie výpalného. Podarí sa to však len za jednej podmienky ­ že ten, voči komu útok smeruje, bude vypovedať ako svedok. Podnikateľ musí povedať, že proti svojej vôli musí platiť."

Kde konkrétne na polícii to má ohlásiť?

„Musí ísť na úrad kriminálnej polície. Ak oznámi, akým spôsobom výpalníkom platí, sú prichytení rovno pri čine, teda keď si prídu po peniaze. Dôkazy sú v tomto prípade jednoznačné, nikto ich nemôže spochybniť."

Už ste pri preberaní peňazí niekoho zadržali?

„Ak občan príde a povie, že musí platiť na základe vyhrážok, nátlaku alebo iného spôsobu donútenia, každý prípad je úspešný."

Nemá však oznámenie na polícii pre podnikateľa neskôr nepríjemné následky?

„Neviem o tom, žeby voči tým, ktorí to ohlásili, vyvodzovalo podsvetie nejaké represálie."

Takže podnikatelia nemusia mať strach, keď nátlak ohlásia?

„Určite je to psychicky nepríjemné, ale ak by sa páchatelia vyhrážali, považuje sa to za ovplyvňovanie svedka ­ a to je dôvod na väzbu. Viem o prípade, keď boli dvaja páchatelia tohto trestného činu vo väzbe, po dvoch mesiacoch ich však sudca prepustil s tým, že na väzbu pominuli dôvody. A oni sa išli navečerať rovno do podniku majiteľa, ktorý na nich podal trestné oznámenie. Chceli ho provokovať, ale bez problémov zaplatili a ani len nenaznačili, že by mu chceli niečo urobiť. Keby žiadali, aby stiahol výpoveď, alebo aby nevypovedal, bol by to opäť dôvod na väzbu. Takže to si netrúfnu."

Myslíte si, že keby ľudia ukázali, že sa neboja, bolo by tejto trestnej činnosti menej?

„Niekto musí ukázať silu. A polícia ju môže ukázať len vtedy, keď má svedkov. Bez nich sa nedá usvedčiť nikto. To platí najmä pri braní peňazí za ochranu. No stalo sa nám aj to, že sme zadržali páchateľov priamo pri platení, a poškodený ­ napriek tomu, že boli už spútaní ­ povedal, že platil dobrovovoľne, bez donútenia. Museli sme ich pustiť, nebolo poškodeného."

V internetovej diskusii k téme platenie výpalného niektorí tvrdia, že výpalníctvo je už neaktuálny problém. Ako to vidíte vy?

„Je to dosť rozšírené. Pravdou však je, že dnes sa už podnikatelia nenútia takým brutálnym spôsobom ako na začiatku, pretože si na to už zvykli a platenie za ochranu považujú za samozrejmé. Ak aj zatvoríme zločinca alebo skupinu, ktorá mala pod kontrolou určité územie, občania tŕpnu a čakajú, kto ich nahradí. A keď nikto nechodí, sú ešte vyplašenejší, nevedia, čo sa deje, čakajú, kedy to nastane. Majiteľka jednej reštaurácie dlho neplatila, lebo za ňou nikto neprišiel, a tak sa sama iniciatívne prihlásila u ľudí, ktorí boli považovaní za miestne podsvetie, aby jej povedali, koľko od nej chcú."

Takýmto ľuďom asi nepomôžete?

„Ak majú legálne zmluvy o ochrane s legálnymi súkromnými bezpečnostnými službami, nedochádza k žiadnemu trestnému činu. Len ak by niekto povedal, že zmluvu podpísal pod nátlakom. Ináč je to korektný obchodný vzťah ­ podnikateľ si objedná službu a tá mu poskytuje ochranu."

Je to v poriadku?

„Podnikatelia hovoria, že odkedy majú takúto službu, majú pokoj, nemajú problémy s výtržníctvom či neplatením účtov. Ak sa im aj nepríjemnosť vyskytne, zavolajú na kontaktné číslo a služba to okamžite vyrieši. Lenže aj toto je problém. Podnikatelia platia za ochranu a za tieto platby si potom znižujú základ dane, alebo iným spôsobom perú peniaze. Podsvetie je totiž ochotné pristúpiť na vystavenie faktúry v takej sume, ako podnikateľ potrebuje. Za ochranu platí napríklad päťtisíc, ale faktúru vystaví na 20-tisíc a 15-tisíc si nechá pre seba."

Nezapletá sa tak podnikateľ s podsvetím?

„Áno. Preto, ak si chce niekto otvoriť novú prevádzku a nemá s platením ešte nijaké skúsenosti, je najlepšie s tým nikdy nezačať. Lebo ak podsvetie vidí, že je ochotný v strachu urobiť čokoľvek, môže jeho prevádzku zneužiť na inú trestnú činnosť. Bude napríklad predávať fiktívne nelegálny lieh, prevádzať peniaze z účtu na iné účty cez rôzne firmy ­ a už je namočený v trestnej činnosti."

Nakoľko je polícia úspešná pri odhaľovaní takýchto prípadov?

„Vysokú úspešnosť máme vtedy, keď vieme trestný čin dokázať aj bez svedectva poškodeného. Niektoré skutky sa však bez toho dokázať nedajú. Mohli by sme stíhať aj poškodených za daňové úniky, lenže oni sú poškodení, oni trpia a len sa snažia nejako prežiť. To, čo vieme dokázať na základe faktúr a iných vecných dôkazov, to aj spravíme, ale niekedy je to málo. Potrebujeme dokázať aj subjektívnu stránku, psychický postoj poškodeného, či to robil dobrovoľne alebo pod nátlakom. A to sa dá dokázať len vtedy, keď to on povie."

Nie je príčinou toho, že podnikatelia nejdú na políciu, aj nedôvera k nej?

„Niekedy je nedôvera opodstatnená, ale ak sa obrátia na úrad organizovanej trestnej činnosti či na centrálne pracoviská, ktoré bojujú proti organizovanému zločinu, alebo ­ ako som už spomínal ­ na odbory kriminálnej polície, nemusia mať obavy. Kriminálna polícia aj tak vie, ktorá skupina od ktorých podnikateľov vyberá, aj sa snaží s nimi komunikovať, ale často márne. Podnikatelia, ktorí sa už zaplietli do trestnej činnosti, sa kryjú tvrdením, že to nehlásia preto, lebo nedôverujú polícii."

Ako vyjsť z tohto bludného kruhu?

„Je to ťažké. Boj s organizovaným zločinom je celospoločenská záležitosť, musia sa na ňom podielať všetky štátne aj súkromné spoločenské zložky. Polícia je len jednou z nich, možno rozhodujúcou, ale nie jedinou. Bez efektívnej spolupráce s poškodenými sa jej aktivity presadzujú len ťažko. Napriek tomu ich realizujeme, aby sme dokázali, že sme schopní a pripravení a že sa oplatí dôverovať nám, lebo sme jediným riešením. Samozrejme, len v tom prípade, ak nás podporí prokuratúra a súd." (jb)