Ten prvý nám odpísal:

„Pokiaľ ide o zvieracích miláčikov, sklamem vás. Okrem múch a sem-tam nejakej mole v domácnosti žiadne živé tvory nechovám."

Podobne je na tom aj Michal Viewegh. Ten si však aspoň zaspomínal na zvieratá, ktoré patrili do jeho rodiny v minulosti.

„Momentálne žiadne zviera nemám, ale rolu (veľmi náročného) domáceho maznáčika hrá úspešne naša šesťmesačná Sára," prezradil. K zvieratám má však blízko, lebo takmer celé detstvo a mladosť, ktoré prežil v malom stredočeskom mestečku Sázava, doma o nejaké zvieratká zakopával.

„Či už o psa, mačky alebo králiky, ktorých si obstarali moji rodičia, alebo o žaby, morčatá a škrečky, ktoré nosili domov moji dvaja mladší bratia. (Mám dvoch bratov, ale v románe Báječná léta pod psa som z nich urobil jedného)."

Hviezdou rodinnej fauny bol však baran prezývaný Radim, ktorého dostal Vieweghov otec k päťdesiatinám a ktorý sa o pár mesiacov neskôr v nestráženej chvíli omotal okolo ríbezľového kríka a uškrtil sa.

„Rodičia tvrdili, že išlo o nešťastnú náhodu, ale ja som dodnes presvedčený, že vzhľadom na tradične neusporiadané pomery v našej rodine to bola manifestačná samovražda."

Zvieratá vlastnili aj spisovateľovi starí rodičia:

„V Prahe mali babička Vűra a dedeček Josef dve žltozelené andulky ­ presne tak, ako už vo vyššie spomenutom románe. Na môj vkus však boli príliš hlučné, a v čase, keď som u babičky s dedom za štúdií býval, vždy som ich tajne prikrýval dekou a simuloval im tak umelo noc, aby konečne prestali vyrevovať. Ako vidno, domáci maznáčikovia to u nás nikdy nemali ľahké."

Ak píšeme o Vieweghovcoch, nemôžeme nespomenúť ešte jedného štvornohého rodinného príslušníka. Vlčiačku Nehu, hrdinku románu aj filmovej verzie, kde jej pána stvárnil Ondřej Vetchý. Mimochodom, tiež veľký miláčik psov, ktorého kokršpaniel Bára si pre zmenu zahral v Svěrákovom filme Tmavomodrý svet. (bd)