James Nachtwey pri fotografovaní rodiny v indonézskej Džakarte v roku 1999. Táto rodina, podobne ako mnoho ďalších, žila v neuveriteľných podmienkach medzi koľajnicami vlakov. Pádom pod vlak prišiel otec o končatiny, ale s obrovskou obetavosťou sa staral o svoju rodinu. Nachtwey ich fotografoval niekoľko týždňov.FOTO ­ CHRISTIAN FREI FILMPRODUCTIONS

„Ak vaše snímky nie sú dosť dobré, je to preto, že ste neboli dosť blízko." Slová slávneho fotografa z druhej svetovej vojny Roberta Capu sa fotografií Jamesa Nachtweya netýkajú. On je vždy blízko. Hoci je Nachtwey pre mnohých najslávnejším vojnovým fotografom, svojím výzorom takmer až plachého človeka vžité predstavy o Rambovi nenapĺňa. V teréne nemá helmu ani nepriestrelnú vestu. Naopak, jeho poznávacími znameniami sú vždy vyžehlená biela košeľa, na nej vesta s mnohými vreckami, pohodlné rifle. So začesanými prešedivenými vlasmi pripomína skôr univerzitného profesora ako neohrozeného fotografa vrhajúceho sa medzi svištiace guľky.

Dokumentárny film o Jamesovi Nachtweyovi, ktorý priamo pri jeho práci nakrútil švajčiarsky režisér Christian Frei, sa začiatkom novembra premietal v Bratislave v rámci 4. ročníka medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Film získal Cenu divákov.

Na začiatku bol Vietnam

„Pre dráhu vojnového fotografa som sa rozhodol po vojne vo Vietname," hovorí Nachtwey. „Obrázky vtedy o tej krajine vraveli viac ako politici."

Spočiatku fotografoval preto, aby mohol cestovať a prežívať dobrodružstvá. „Dnes sú pre mňa dôležitejší ľudia, ktorých fotografujem."

Fotografia je preňho dokument o tom, ako obyčajní ľudia prežívajú históriu. „Chcem fotografiami vyjadriť svoj pocit. Dávam do obrázkov svoju skepsu, zúfalstvo, pochybnosti."

Tajomstvo jeho úspechu tkvie v chirurgickej presnosti práce. Dôležitý je podľa neho inštinkt, znalosť remesla a informovanosť o dianí vo svete. Za kľúčové pre západnú civilizáciu považuje, aby sa ľudia na jeho obrázky pozerali a premýšľali o nich. „Musíme sa na to pozerať. Ak nie my, tak kto potom?" Zároveň tvrdí, že možnosti publikovať kritické fotografie sú čoraz menšie. „Svet sa viac zameriava na módu a celebrity. Menej sa zaujíma o utrpenie. Reklamní agenti nechcú uverejňovať svoje inzeráty vedľa obrázkov trpiacich ľudí."

Na strach nie je čas

Nachtwey je samotár, ktorý nemá domov. Najčastejšie sa vracia do New Yorku, ale nikdy tam nie je dlhšie ako týždeň či dva. Niekedy vôbec nevie, čo bude o hodinu. Jeho životné tempo určujú neuralgické body na zemi. Vojnové konflikty, sociálne napätie, hladomor. Fascinácia utrpením a bolesťou? Cynizmus hyeny? Snaha po prestíži? V prípade Nachtweya o posadnutosti nemožno pochybovať. Presne to pomenovala jeho bývalá priateľka Christiane Breustedtová, šéfredaktorka časopisu GEO. Spomínala archív uložený v jeho hlave, ktorého sa nedá zbaviť. Vôbec nejde o fascináciu vojnou a jej hrôzami, ale najmä o schopnosť vcítiť sa do iných. Empatia je podstatou všetkého, bez nej sa nedajú urobiť naozajstné fotografie.

Editor zahraničnej rubriky v časopise Stern Hans-Hermann Klare zase tvrdí, že Nachtwey je vo vnútri presvedčený o svojej nesmrteľnosti ­ teda aspoň počas fotenia. Je to fetiš, ktorý mu pomohol prekonať aj niekoľko vážnejších zranení.

„Strach má každý, aj ja, ale nie je naň čas," hovorí Nachtwey. „Jednoducho, robím svoju prácu a myslím najmä na to, aby som ju urobil čo najlepšie. Na druhej strane je veľmi nebezpečné zbaviť sa strachu vo vojne. V nej ma nikdy neopustil. Strach je sebazáchovná emócia. Treba ho však zvládať, pretože vás tiež môže úplne paralyzovať. Aj to som zažil."

Novodobý Don Quijote

Mnohí si myslia, že filmári alebo fotografi venujúci sa vojnovej tematike, sú trochu voyeuri. Účastníci akejsi peep show, ktorá ukazuje ľudskú biedu. Lenže oni sa po určitom čase stávajú súčasťou týchto emotívne vypätých situácií, výsledkom je rešpekt k bolesti druhých.

„Nad tým, čoho som svedkom, často plačem, ale fotografujem," hovorí Nachtwey. „Nerád vidím, keď sú fotografie ľudského utrpenia a biedy na stenách galérie, ale chápem to ako rozšírenie pôsobnosti svojej novinárskej práce."

Podľa Hansa-Hermanna Klareho vojnová fotografia nie je žiadna umelo vytváraná propaganda tej či onej strany. Mala by mať schopnosť podnietiť, aby sa ľudia zamysleli nad cenou života. Ľudia, ktorí sa vydávajú do vojny s kamerou či fotoaparátom, sú novodobí donkichoti. Do uší sa vrezávajú Nachtweyove slová: „Bol som na tom mieste neustále, ale chcel som ujsť. Nechcel som to vidieť. Mal som to teda nechať tak a utekať, alebo sa pozrieť zodpovednosti do očí a zostať tam s aparátom?" James Nachtwey si vybral vždy tú druhú možnosť.

Výťah do pekla

Počas fotografovania sa James Nachtwey sústredí iba na tému. Nikým a ničím sa nedá vyrušiť. Splýva so svojím okolím, je jeho súčasťou. S tichým rešpektom sa pohybuje po teréne, je nemým svedkom často otriasajúcich výjavov. Mozog, oči a ruky sú v jednej priamke. Každý sval vykonáva vyššie posolstvo. Vo vzduchu znie Capov imperatív ­ musíš byť dostatočne blízko.

Vo chvíľach oddychu sa však Nachtweyova asketická tvár zjemňuje a v očiach i kútikoch úst mu zahrá úsmev. Hovorí o tom, čo robí, keď odloží aparát. Číta si, občas vystavuje, navštevuje priateľov. Dobíja si energetické baterky, ale to nikdy netrvá dlho. Jeho príprava na ďalšie fotenie je limitovaná explóziou ďalšieho ohniska napätia. Niekedy ide len o dva-tri dni. Balí sa hneď, ako sa vo svete začína nové dejstvo ľudskej drámy. Neustále nasadá do výťahu, ktorý ho expresne privedie do pekla.

„Sila fotografie je v jej schopnosti vyvolávať zmysel ľudskosti," hovorí o zmysle svojho snaženia Nachtwey. „Ak je vojna krokom k negácii ľudskosti, fotografia môže byť chápaná ako jej výrazný protiklad. Dokonca môže byť použitá ako silný prvok k potlačeniu ďalších vojen."

Každý rok zahynie pri svojej práci okolo 30 novinárov. Väčšina z nich sú fotografi a kameramani. Vyplýva to z informácií medzinárodného združenia Reportéri bez hraníc (Reporters without borders), ktorá za posledné tri roky registruje aj nárast zatknutých, ohrozovaných, obťažovaných, väznených či cenzurovaných novinárov. V porovnaní s rokom 2000 vzrástli všetky ukazovatele perzekúcie novinárov okrem počtu zabitých. Počet zatknutých a ohrozovaných novinárov stúpol v roku 2001 oproti roku 2000 priemerne o 40 až 50 percent. Stále viac novinárov na celom svete je väznených. Počet uväznených sa od roku 1995 stále znižoval, ale znova prudko vzrástol v roku 2001. Očakáva sa, že trend smutnej bilancie bude pokračovať aj tohto roku. Len vojna v Iraku si doteraz vyžiadala takmer 20 zabitých novinárov.

Christian Frei, režisér dokumentárneho filmu Vojnový fotograf o Jamesovi Nachtweyovi .

Kamera zachytáva prst, ktorý stláča spúšť na fotoaparáte. V malom mikrofóne sa ozýva zrýchlený dych. Pred divákmi sa v neuveriteľnej blízkosti odvíjajú obrázky horiacich domov a plačúcich ľudí v Kosove, nepokoje v Palestíne, dvíhajúce sa jedovaté pary v sírnej bani Kawah Ijen na ostrove Jáva. Všade okolo ľudská bolesť, svišťanie guliek, hádzanie dymovníc, bedári z Džakarty žijúci medzi koľajnicami vlakov. Práca najslávnejšieho vojnového fotografa Jamesa Nachtweya je zachytená v priamom prenose!

„Áno, bol to môj nápad," povedal pre VÍKEND švajčiarsky režisér Christian Frei (1959), ktorý film o Jamesovi Nachtweyovi nakrútil.

„Na Nachtweyov fotoaparát sme pripevnili superľahkú mikrokameru. Iba tak som mohol vyhovieť jeho požiadavke, aby sme ho nevyrušovali pri práci."

Frei strávil s Nachtweyom dva roky v krízových oblastiach. Výsledkom je dokumentárny film Vojnový fotograf, ktorý získal ceny z festivalov dokumentárnych filmov ­ v Gente, Osake, Tel Avive, Kapskom meste, Osle či Kolíne nad Rýnom. Vrcholom ocenení bola minuloročná nominácia na Oscara v kategórii dokumentárny film. Začiatkom novembra získal na 4. ročníku medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov v Bratislave Jeden svet Cenu divákov.

„Nápad nakrútiť o Nachtweyovi film som dostal, keď som si cestou na akýsi festival v lietadle listoval časopis Stern a videl tam jeho fotografie," vraví Frei. „Šokovala ma ich kvalita. Uvedomil som si, že o profesii vojnových fotografov v skutočnosti skoro nič nevieme. Sme plní stereotypov a klišé, plní obrázkov z katastrofických filmov. Skutočné pozadie týchto fotografií vôbec nepoznáme. To bol dôvod, prečo som pána Nachtweya oslovil. Bolo však ťažké dostať sa k nemu. Stále je na cestách."

Portrét o Jamesovi Nachtweyovi Vojnový fotograf očisťuje postavu vojnového fotografa od prívlastku „cynická hyena". Christian Frei tvrdí, že kľúčom ku kvalite jeho fotografie je rešpekt. Režisér očakával, že veľa ľudí Nachtweyovi jednoducho nedovolí, aby ich fotil. Čakal, že mu povedia: „Choďte preč, už sme trpeli dosť. Prečo máme strpieť aj vás?"

Frei bol však šokovaný. Počas dvoch rokov sa ani raz nestalo, že by ho niekto odohnal.

„Sám seba som sa pýtal, čo robí, že ho ľudia neodmietajú," hovorí Frei. „James niekedy nepovedal ani slovo. Komunikoval rečou svojho tela. Jednoducho ním hovoril: 'Som tu. Dovolíte mi fotiť?' Všetko povedal bez slov. V istom momente pristupoval k človeku veľmi blízko. Niekedy stál pri tých ľuďoch celé hodiny, tvárou v tvár oproti plačúcej žene. A nakoniec mu rodina poďakovala, že bol s nimi. Je to neuveriteľné. Myslím, že to súvisí s emocionálnou inteligenciou a s úctou. Toto všetko ma naučil James Nachtwey."

Duane Michals, americký fotograf:

„Čo sa týka výrazu a témy, s Nachtweyom nás nespája takmer nič. Ja do svojich fotografií nedávam vedome žiadne posolstvo, on áno. Nie je to moja krvná skupina, ale jedno sa mu nedá uprieť. Pri jeho fotografiách sa nedá byť ľahostajným. To, čo robí, je výnimočné."

Jan Šibík, český fotoreportér Reflexu:

„Vždy som sa priznával k inšpirácii Nachtweyom. Samozrejme, fotografov, ktorí na mňa vplývali, je oveľa viac, ale Nachtwey je najvýraznejší. Nikto sa nedostane k udalosti tak blízko ako on. Len jeho fotografie majú dostatočnú ostrosť zobrazovanej scény."

Des Wright, kameraman Reuters: „Videl som v Indonézii lynčovanie jedného muža počas sociálnych nepokojov. Bolo to nezmyselné, absurdné. Jedine James mal odvahu ísť medzi besniacich ľudí, fotiť celú situáciu a pýtať sa ich, prečo to robia. Zázrakom sa mu nič nestalo. To je celý Nachtwey."

Azda najslávnejší vojnový fotograf na svete James Nachtwey.

sa narodil v meste Syracuse v americkom štáte New York ako prostredný z troch synov úradníka. Neskôr vyrastal v Leominsteri v štáte Massachusetts. V Dartmouthe College študoval dejiny umenia a politické vedy. V roku 1976 začal pracovať ako regionálny fotograf v Novom Mexiku. O štyri roky neskôr sa presťahoval do New Yorku a začal sa živiť ako voľný časopisecký fotograf. Jeho prvá fotoreportáž je z roku 1981 z krvavých zrážok v Severnom Írsku. Odvtedy sa preslávil fotografickými svedectvami z území na celom svete, postihnutých najnebezpečnejšími vojnovými konfliktmi. Fotografoval pre najznámejšie svetové časopisy ako Time, Neewsweek, Life, National Geographic, Stern. Dvakrát vyhral súťaž World Press Photo Award, šesťkrát bol zvolený za najlepšieho fotografa Ameriky a päťkrát získal Zlatú medailu Roberta Capu. Je zatiaľ jediným fotografom, ktorý získal v priebehu jedného roka tri najprestížnejšie ceny za fotografiu. V rokoch 1986 ­ 2001 bol členom slávnej fotografickej agentúry Magnum.