Dan Bárta: Entropicture o Sony Music / Bonton 2003 o 12 skladieb o Čas 60:25
Hoci Bárta mohol pohodlne vegetovať v tieni svojho muzikálového megaúspechu, obklopený jazzovými hudobníkmi a špičkovými nahrávkami prešiel prekvapivým prerodom na osobnosť, na ktorú nedosiahne diktát vkusu veľkých vydavateľstiev šraubujúci interpretov do overených šablón a klišé. V jeho hlase odrazu okrem muzikálového pátosu a rockového nasadenia začali zaznievať aj pokojnejšie a hĺbavejšie tóny. Sympaticky začal hľadať nový pesničkový tvar a robiť osobnú hudbu, ktorá čerpá z jazzu, soulu, ako aj zo zvukových experimentov.
Čo sa zmenilo v porovnaní so spomínanou debutovou nahrávkou? Entropicture je viac akustickejší. Väčší priestor dostal klavír Stanislava Máchu a gitara Jaroslava Friedla, ktorý nahradil Miroslava Chyšku a stojí viac na jazzových základoch. Celý materiál bol tentoraz zaranžovaný a pripravený vopred, takže nahrávanie prebehlo rýchlejšie.
Hudba pôsobí viac usadenejšie než „illustratosféricky" a vďaka väčšej priamočiarosti si ju asi rýchlejšie osedlá väčšie publikum. Hoci jej to na druhej strane trocha uberá na progresivite, v kontexte českej a slovenskej popscény ide stále o dosť odvážny počin. Okrem posunu vo zvuku druhú zásadnú zmenu zaznamenáte v textoch. Sú skôr abstraktné, než osobné. Dan Bárta ohýba češtinu miestami viac s ohľadom na zvukomalebnosť jednotlivých slov, než na logiku príbehu. Svoj hlas stále používa ako samostatný nástroj, ktorý je súčasťou celku, nie exhibicionisticky v popredí.
Ak by sme chceli hľadať tejto hudbe vzory alebo príbuznosti, ponúka sa paralela so Stingom. Dan Bárta síce ešte nie je taký osobitý, ale že vykročil už dosť ďaleko dokazuje napríklad aj bossanova verzia skladby Pilátův sen z muzikálu Jesus Christ Superstar. Kiežby si z neho vzali príklad aj všetky naše hviezdy a hviezdičky, voľkajúce si v bezduchých popsongoch a začali dospievať.
