FOTO - SONY MUSIC/BONTON
S týmto zoskupením sa na Slovensko vráti až na jar budúceho roku.
Úvodná pieseň albumu sa končí vetou: Keď chceš, môžeš pokračovať ďalej. Dalo by sa povedať, že je akousi pozvánkou do vašej hudby?
„V podstate áno. Môžete sa vybrať na cestu s nami a uvidíte, čo vám to prinesie. Intropicture je zároveň pesnička o tom, ako sa v hudbe často presadzuje klišé."
Čo považujete v hudbe za klišé?
„Keď hudobník o ňom vie, dokáže sa mu aj vyhnúť. Je v poriadku, ak sa chce človek vyjadriť a pritom vie, že to tak urobilo mnoho ľudí pred ním. Môže byť stále osobný a nebáť sa toho, aby ľuďom nepodsúval niečo, čo už poznajú. Snažíme sa našu hudbu postrčiť vždy trošku ďalej."
V čom vidíte posun medzi prvým a druhým albumom?
„Zvolili sme inú metódu. Pesničky sme mali v notách a naučili sa ich ešte predtým, než sme začali nahrávať. Keď sme sa však dostali do štúdia, na určitých miestach sme kompozície rozbili a opäť sa vybláznili. Bola to skôr vedomá ako intuitívna práca."
A váš debut?
„Tam bolo veľa vecí ponechaných na náhodu a v dvoch pesničkách sme to dokonca lepili do poslednej chvíle. Na Entropicture sme však vedeli, že aj keď štruktúra pesničiek je zložitá, na ľudí by mali pôsobiť ľahko. Je to ako v architektúre. Ak sa človek pozerá na prekrásnu stavbu, nemusí ho zaujímať správa statika."
V zdanlivo nesúrodých slovných obrazoch sa občas objavujú prekvapivé významy ako napríklad: Ve tvých ústech koktá vysvűtlení alebo Medzi nebem a peklem je zem. Ako by ste opísali vaše texty?
„Zmysel mojich textov vidím v každom slove, ktoré spievam, ale od žiadneho poslucháča nechcem, aby sa nimi nechal pohltiť. Ak sa niekomu zapáči veta z mojich textov, zastaví sa a niekam ho to odvedie a je to iba dobre. Hudba je brána do imaginácie, počúvať hudbu pre hudbu dokáže málokto."
Hovorí sa o vás ako o džezovom zoskupení, ale niektoré pesničky nemajú s džezom veľa spoločné. Máte nejaký názov pre hudbu, ktorú hráte?
„Je to pop v najlepšom zmysle slova. Snažíme sa náš myšlienkový svet ponúknuť v takej forme, aby nám ľudia rozumeli.
Okrem Illustratosphere pôsobíte v nadupanom funkovom združení J.A.R. Kde sa cítite lepšie?
„V oboch skupinách. Jeden deň idete na návštevu k strýkovi, dáte si borovičku, slaninu a opijete sa ako dogy a je vám dobre. Druhýkrát navštívite babičku, ktorá vám urobí králičie pečienky na cibuľke, kávu, pozriete si dobrý film a je vám tiež dobre. Snažím sa vychutnávať okamihy a v hudbe sa neobmedzovať."
Kam vás to však viac tiahne?
„Zaujíma ma čistota hlasu. Myslím, že to mojej hudbe svedčí."
V prvej polovici 90. rokov ste začínali v hardrockovej skupine Alice. Napadlo vám niekedy, že raz budete robiť takúto premýš-ľavú hudbu?
„Ja nemám v hlave skoro nič, ha, ha, ha..."
Fakt?
„Ak by mi niekto vtedy navrhol: Poď hrať džez!, poslal by som ho pekne hardrockersky do zadku."
Kedy vo vás nastal ten zlom?
„Keď som začal hrať s J.A.R., kde hrá množstvo takých rôznych ľudí, čo mi zrazu pustili hudbu, akú som vôbec nepoznal. Svet sa mi náhle roztvoril a mojej hľadačskej povahe neostalo nič iné, len sa v tom guláši pekne zorientovať. A Illustratosphere je dôsledok."
