foto
Alessandro Baricco (1958) napísal pred siedmimi rokmi prózu Hodváb a so svojím výzorom futbalistu sa stal hviezdou talianskej literatúry. V deväťdesiatych rokoch Alessandro Baricco písal veľmi sugestívne. Vymýšľal si krásne, jednoduché príbehy, a keď si ich aj nevymýšľal, vedel ich napísať tak, ako keby boli jeho. Tie príbehy však nie sú o ňom, a práve to sa Talianom tak páčilo. Ešte než sa stal slávnym, ako hudobný redaktor denníka La Repubblica napísal komorný divadelný monológ Novecento (Tisícdeväťsto). Vzniklo podľa neho úspešné divadelné predstavenie a už menej úspešný film Giuseppe Tornatoreho s Timom Rothom v hlavnej úlohe.
Alessandro Baricco hovorí, že tak ako Hodváb, ktorý ho preslávil, aj Tisícdeväťsto „je príbeh, ani román, ani poviedka." Jeden ľudský osud vyrozprávaný na jedno nadýchnutie. Ako dobré talianske espresso.
Keď sa niekto volá Danny Boodman T. D. Lemon Novecento, tak už len to, ako prišiel k tomu čudesnému menu, by stačilo na dlhý dobrodružný román. Priatelia ho zjednodušene volajú Novecento, pričom Novecento neznamená nič iné ako devätnáste storočie, a on sa narodil roku 1900. Nemá len toto nezvyčajné meno, má aj veľmi nezvyčajný život.
Od narodenia žije na oceánskom parníku, ktorý pendluje medzi Amerikou a Európou. Na lodi sa narodil, tu ho rodičia nechali a tu vyrástol na najlepšieho pianistu sveta. Alebo si niekto myslí, že vie hrať tak, že rozžeraví klavírne struny, aby sa od nich dala pripáliť cigareta?
Hoci nikdy nevystúpil z lode Virginia, vie o svete a o ľuďoch viac než hocikto iný. Ľudia mu prinášali pevninu so sebou na jeho loď. Tak spozná Paríž, ako keby tam sám bol, pozná letnú vôňu Berthem Street, keď práve prestane pršať. „Novecento sníva o mestách na pevnine, predstavuje si ich do najmenších podrobností, ale nie je schopný prekonať svoj strach z konca svojej nekonečnej cesty a strach z nekonečna sveta mimo lode, známeho mikrokozmu," povedal Alessandro Baricco.
„Mohli by ste ho považovať za blázna. Ale také jednoduché to nie je. On naozaj dýchal ten vzduch - v niečich očiach a niečich slovách. Svojím spôsobom, ale skutočne. Nevidel svet, ale dvadsaťsedem rokov ho špehoval na tejto lodi," tvrdí. Novecento rozpráva o tanečných báloch na palube a tichých posedeniach chudoby v podpalubí, kde uvádza svoju vlastnú hudbu, inú než oficiálna zábavná hudba na palube.
A či vôbec Novecento niekedy opustil loď? To by sme nemali vyzradiť. Ostatne - koniec takého poetického divadelného predstavenia - alebo je to poviedka? to je napokon úplne vedľajšie - je smutný, ale nič iné sa nedalo čakať.
Keby táto kniha bola hudobná skladba, bola by to bagatela, zľahka vyzdobená silnými, melodickými miestami. „Moji hrdinovia vkladajú všetky svoje túžby do snov. Pritom nie je dôležité, či sa im vyplnia, hlavné je, že cez ne pocítili život."
Väčšina talianskych kritikov, ktorá Baricca pred niekoľkými rokmi obdivovala, má k nemu už averziu. Tvrdia, že vie zaobchádzať s textom, má fantáziu, rozpráva dobre a rád. Ale škrípu zubami nad tým, ako v honbe po pointe plieni arzenál rétorických figúr, a pritom nás stále udržiava v očakávaní, že keby chcel, vedel by napísať niečo naozajstné. Alebo to naozajstné už napísal? Ak, tak to bolo to sedemdesiatstranové Tisícdeväťsto, ktoré práve vyšlo v slovenskom preklade Barbory Vallovej.
ANDREA PUKOVÁ
