Spisovateľ Dušan Dušek trochu mudruje a trochu tára. A trochu sám seba kritizuje. A píše, ako dýcha, či kráča, či čo. A hlavne má veľa času na maličkosti. „A pritom také slivky by si celkom iste zaslúžili oveľa viac pozornosti, radostného skúmania a chvály, ba možno aj štátne vyznamenanie.“ Už päť rokov udeľuje svoju jarnú cenu vetru, svojej žene Škorici, lastovičkám či deťom, ktoré majú z lezenia po stromoch samé jednotky.
Dušan Dušek nevyhľadáva hraničné (vypäté) situácie, ani zlomové momenty, ani neodvratné rozhodnutia, čo všetko je v podstate to isté, ani nebuduje príbeh, vyhľadáva iba drobné detaily, malé správy o radosti, ktoré však vždy majú špecifický náboj, nejakú emóciu alebo pekný nápad.
Vták na jednej nohe napriek tomu istý príbeh má. Možno nie príbeh, ale vývoj, pozorované veci, a ľudia sa buď menia, alebo sú stále zachytávaní v iných situáciách, čo môže vyvolávať zdanie príbehu. Cez celú knižku sa vinie napríklad pozorovanie vtákov, drozdov, lastovičiek, vrabcov atď. Alebo správy o počasí, ktoré je pre Dušeka mimoriadne významné práve ako tvorca istej nálady nielen v pozadí.
Dušekova sila je v maličkostiach. V tom momente, ako sa snaží naozajstne mudrovať, alebo riešiť nejakú vážnu tému, skĺzava do nudnej zdĺhavosti. To sú práve texty o obrazoch, sochách a fotografiách jeho kamarátov, ktoré odzneli pravdepodobne na vernisážach či krstoch a tam aj mali podľa môjho názoru ostať.
Zaujímavé je aj to, ako Dušek preberá pasáže zo svojich predchádzajúcich knižiek. V prípade Vtáka na jednej nohe je to napríklad Plávanie, tentoraz s dodatkom o krátkom filme študenta VŠMU. Alebo pasáž Fakír o tom, že prsty sú továrničky na nechty, ktorá sa objavila slovo do slova v knižke Teplomer (1996) v poviedke Adam a spol. Na ďalšiu ilustráciu: v prípade knihy Pešo do neba (2000) boli isté časti textu prebraté z knižky Milosrdný čas (1992).
Veľmi príjemne ma prekvapil bonus tejto knižky, divadelná hra Zabíjačka, ktorú som mal možnosť vidieť ako televíznu inscenáciu v réžii Martina Šulíka a takmer vôbec sa mi nepáčila. Text sám osebe je však skvelý. Dynamický, veľmi vtipný a pekne sa v ňom odkrývajú nové skutočnosti, ktoré posúvajú hru ďalej a vždy dokážu čitateľa prekvapiť.
A Dušekov jazyk, ten je skrátka vynikajúci. O každej malej veci, pohybe, situácii dokáže napísať tak farebne, jemne, s fantáziou, až to všetko človek takmer sám na sebe cíti. Obracia slovíčka, akoby do oblúka, zľahka sa na nich pohojdáva, všetko plynie, nič nie je nasilu. V zachytávaní pocitu pre mňa ostáva Dušek stále neprekonateľný.
A mimochodom, slivky by si určite zaslúžili štátne vyznamenanie.
