FOTO – ARCHÍV SME

Ako vníma spoločnosť zdravotne postihnutých? Naučila sa ich už akceptovať, alebo si ich skôr stále s odstupom „obzerá“?

„Každá spoločnosť orientovaná na výkon a úspech má problém, čo s tými, čo sa do jej normatívneho rámca nehodia. Jedno z riešení je odsunúť ich kamsi za hranice bežného života, vybudovať pre ne útulky, domovy, špeciálne zariadenia. Tým sa však problémy postihnutých neriešia, naopak, pridáva sa k nim ďalší – sociálna izolácie. Ak si predstavíte, koľko možností sociálnych interakcií, informácií a zábavy poskytuje povedzme infraštruktúra stredne veľkého mesta v porovnaní s ústavom, pochopíte, čo tým myslím.“

V poslednom čase sa však starostlivosť o zdravotne postihnutých zlepšila.

„Už sme prišli na to, že odsun zdravotne postihnutých do ústavov nie je dobrým riešením – a to ani z ekonomického hľadiska. Ich prevádzka je totiž finančne veľmi náročná. Postihnutým možno poskytnúť kvalitnejšiu pomoc v podobe rehabilitácie, terapie či poradenstva, ambulantne. Myslím, že to začíname pomaly chápať. Pribúdajú bezbariérové prístupy, parkovacie miesta, chránené dielne.“

Ako svoj hendikep vnímajú ľudia, ktorí k postihnutiu prišli nečakane – pre chorobu či úraz?

„Mnohí ľudia, ktorých dlhá choroba donúti vzdať sa niektorých zo svojich spoločenských pozícií, trpia stratou sociálnej identity viac ako chorobou samou. Ako biologické bytosti síce existujú, ale prestávajú existovať spoločensky. Sú mŕtvi sociálne. A to pre mnohých ľudí, zvlášť tých aktívnejších, prináša ešte väčšie utrpenie ako choroba sama.“

Ako by sme sa mali v komunikácii s nimi správať, ako im pomôcť?

„Tak, ako by sme chceli, aby sa k nám správali iní ľudia, keby sme boli v situácii zdravotne postihnutého. Partnersky, nie ako k chudákovi, nie ako k postihnutému. Samotné označenie – zdravotne postihnutý – k takému prístupu zvádza. V USA by asi dlho neprežilo, kritizovali by ako politicky nekorektné. V Británii nahradili slovo „postihnutý“ slovkom „znevýhodnený“. Tak im pripomínajú, že my zdraví máme k znevýhodneným isté záväzky. Týkajú sa hlavne vytvorenia takých možností, aby mohli žiť normálnym životom. Pomôcť im treba v tom, aby našu pomoc čo najmenej potrebovali.“