FOTO – ONDŘEJ PÝCHA
.
„Časť materiálu sme im prehrali ešte v lete. Povedali, že to nie je to, čo si odo mňa predstavovali,“ hovorí dvadsaťštyriročná najpopulárnejšia slovenská speváčka. Sedí v kaviarni Slovenského rozhlasu, okolo nej manažér Jožko Šebo a denník SME.
Naťahovanie s vydavateľstvom pripomína situáciu spred niekoľkých rokov, keď neúspešne ponúkala nahrávacím firmám pesničky, ktoré neskôr vyšli na prelomovom albume V cudzom meste (1999). Ani tie nechcel nikto vydať. „Nakoniec sme ich nahrali na vlastnú päsť, Jožko išiel do Universalu a pustil im najprv anglické pesničky. Povedali, že nemajú záujem. Potom im pustil slovenské. Zobralo ich to, ale už nemali žiadnu zmluvu, pretože pred tromi minútami ju zničili. A tak museli urobiť novú,“ s úsmevom na tvári spomína Jana Kirschner na chvíle, keď sa snažila presvedčiť, že už nie je spievajúcou modelkou zo súťaže krásy, ako to bolo na nevydarenom debutovom albume v roku 1997.
Podobná situácia sa zopakovala aj pri novom albume. Čo ste urobili, keď vám povedali, že sa im hudba nepáči? „Išli sme rovno nahrávať,“ vpadá do debaty Šebo. „Tento biznis ma naučil, že človek musí veriť hlavne sám sebe.“ Mladá speváčka a skladateľka dodáva: „Ľudia z firmy tvrdili, že máme počkať, že každý má horšie chvíľky, či nechceme nájsť nových autorov a podobne. My sme sa však nechceli tých pesničiek vzdať. Vedeli sme, že sa nám podarilo niečo výnimočné.“
Jane Kirschner trvalo rok, kým pripravila svoj tretí album Pelikán (2002). Svoju najnovšiu nahrávku Veci, čo sa dejú stihla so svojou skupinou za krátky čas, a to mala pred nahrávaním iba zopár pesničiek. „Sami sme nečakali, že ten album spravíme tak rýchlo. Napríklad skladba Okolo nás vznikla po spomínanej debate s našou firmou. Vedela som, že takáto pesnička tam musí byť,“ vysvetľuje speváčka a prednesie prvé vety textu: „Myslím, že všetko je už zrátané, dobre vieme, čo po nás zostane. Slová, myšlienky, pravdy, nemusíme sa hanbiť…. Bola to moja odpoveď na to, že sa vôbec nemusíme hanbiť za to, čo sme urobili.“
Album Veci, čo sa dejú je kolekciou pomaly plynúcich pesničiek, z ktorých vyčnieva ponáška na slovenskú ľudovku s arabskými motívmi Na čiernom koni. Ťažko by sme tam hľadali hity ako Žienka domáca, skôr je to zhudobnený svet osobných vzťahov a pocitov. Po prvýkrát sa na jej albume neobjavujú anglické pesničky, tie si odkladá na album pre európsky trh.
Veci, čo sa dejú je poslednou Kirschnerovej nahrávkou pre Universal, čo bude ďalej, teraz nie je podstatné. Jej pozornosť sa upiera na nové pesničky. „Pri tejto platni sme si povedali, že nebudeme nič riešiť a komplikovať. Chcela som tam dostať to, čo sa mi páči na Reedovi, Dylanovi alebo Bonovi - bezprostrednosť, ktorá dýcha z ich nahrávok. Napríklad texty som v štúdiu spievala priamo z hlavy. Po prvýkrát som ich dala na papier, až keď som ich odovzdávala grafikovi. Tá prvotná energia je najdôležitejšia.“
