FOTO – ARCHÍV
Statoční zbojníci, ktorí bohatým berú a chudobným dávajú, sú pevnou súčasťou historickej mytológie azda každého národa. Neprekáža ani to, že historická pravda býva menej vznešená a romantická. Typický maďarský zbojník - beťár - na rozdiel od slovenského Jánošíka cvála na rýchlom koni širočiznou pustou a praská pritom dlhým bičom. Najchýrnejší z nich Sándor Rózsa zomrel vo väzení 22. novembra 1878. V sobotu to bude presne 125 rokov.
Nekorunovaný kráľ maďarských zbojníkov Sándor Rózsa sa narodil v juhomaďarskom Szegede v roku 1813. Jeho osud vraj predpovedali už okolnosti narodenia: prišiel na svet uprostred veľkej búrky.
V reálnom živote však boli dôležitejšie rodinné pomery. Otca mu v detstve obesili za opakovanú krádež koní, matku umlátil zbojník, proti ktorému vypovedala. Sándor spoznal väznicu zvnútra prvý raz v roku 1836 za krádež kravy. Odsúdili ho na dva roky, po desiatich mesiacoch však utiekol. Krátko na to so svojimi druhmi zabil štyroch žandárov, ktorí sa ich snažili chytiť.
Potom úspešne zbojníčil až do vypuknutia revolúcie v roku 1848. Rózsa a jeho spoločníci vtedy získali osobne od Lajosa Kossutha amnestiu a pripojili sa k maďarskej armáde. Vytvorili zvláštny oddiel ľahkej jazdy, bojovali vo zvyčajnom pastierskom oblečení a protivníka desili tradičnými zbraňami: valaškou a dlhým bičom, ktorý mal na konci železnú alebo olovenú guľu a v rukách skúseného človeka bol smrtiacou zbraňou.
Oddiel zbojníkov museli rýchlo pre nedisciplinovanosť a sklon k rabovaniu rozpustiť. Rózsov obraz v očiach ľudu však už navždy určila povesť o tom, že sa na volanie vodcu národa Kossutha bez váhania vydal brániť ohrozenú vlasť.
Sám zbojník zo svojho imidžu revolucionára už takú radosť nemal. Po porážke revolúcie sa snažil vrátiť k poctivému životu, dokonca sa aj oženil. Rebelantom však bol aj v očiach rakúskych úradov. Keď sa ho ešte na konci roku 1849 pokúsili zatknúť, zabil dvoch vojakov a vrátil sa do stepi.
Niekoľkokrát požiadal úrady o amnestiu, aby sa mohol vrátiť k rodine, tí však namiesto toho na jeho hlavu vypísali na to obdobie mimoriadnu odmenu 10 000 strieborných forintov.
Prvý raz ho chytili vďaka bitke, ktorá sa medzi zbojníkmi rozpútala. Rózsa pri nej zastrelil majiteľa usadlosti, na ktorej sa ukrývali. Vzápätí ho žena postreleného ovalila sekerou. (Za trest podľa ľudovej povesti neskôr oslepla a jej dcéra zomrela.) Zbojníka v bezvedomí žandári zajali a súd v Budíne ho odsúdil na smrť.
V očiach národa bol hrdinom revolúcie a Viedeň nechcela vyrábať ďalších mučeníkov. Trest smrti preto pozmenili na doživotné väzenie.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní dostal Rózsa amnestiu. Opäť sa pokúšal živiť poctivo ako pastier koní, neúspešne sa dokonca uchádzal o miesto mestského pandúra. Čoskoro sa však, aby uživil rodinu, vrátil na zbojnícky chodník.
A keďže kráčal s dobou, v decembri 1868 si na konto pripísal prvý prepad vlaku v Uhorsku. Raz pri návrate vlakom do Szegedu si všimol, koľko šperkov si na seba cestujúci navliekajú. Od jedného strážcu trate vyzvedel, ako získať potrebné náradie a vytrhať koľaje.
Po tomto čine sa Rózsovo meno stalo doma a v zahraničí legendou. Úrady sa rozhodli so zbojníkmi na uhorskej puste definitívne skoncovať. Symbolom ťaženia proti beťárom sa stal Gedeon Ráday, vládny zmocnenec prezývaný „krotiteľ duší“. Nerozpakoval sa použiť prostriedky, vedľa ktorých bledli aj činy samotných zbojníkov.
Najdlhšie sa skrýval práve Rózsa, ktorého kôň mal podľa povestí aj podkovy na nohách obrátene, aby zmiatol svojich prenasledovateľov. V roku 1878 Ráday dostihol aj jeho.
Rózsu opäť odsúdili na smrť. Podľa žaloby mal na svedomí smrť asi 30 ľudí. Bol však ťažko chorý a trest mu preto znovu zmenili na doživotie.
Posledné roky kráľa maďarských zbojníkov prebiehali bez akejkoľvek romantiky. Vo väzení sa vyučil za krajčíra, čas trávil pletením ponožiek. Zomrel na tuberkulózu vo väznici v dnešnej Gherle v Rumunsku.
Koniec uhorských zbojníkov okrem vládneho ťaženia zapríčinili dve veci. Prvou bola regulácia riek, vysúšanie močarísk a ničenie lesov, čo pripravovalo o možné úkryty nielen zvieratá, ale aj zbojníkov.
Druhou technický pokrok, hlavne rozšírenie telegrafu, ktorý umožnil rýchlejšie odovzdávanie správ o pohybe zbojníkov.
