V rozbúrenom Kábule sa najistejšie môžu cítiť pracovníci OSN v chránenej štvrti. FOTO – REUTERS
ktorí tvoria jadro medzinárodných humanitárnych misií v Afganistane, sa opevnila práve tu.
„Bielych“ kolegov do objektov obohnaných ostnatým drôtom púšťajú po zbežnej prehliadke, „lokálov“, ako sa Afgancom hovorí v humanitárnej hantírke, nechávajú stáť radšej pred vchodom.
„Pre koho tu vlastne sú,“ povie jeden veľmi múdry, starý muž v turbane a znechutene si odpľuje.
Mimozemšťania
Afganistan patrí spolu s ďalšími 48 štátmi do kategórie najmenej rozvinutých krajín sveta. Stála misia OSN tu sídli od roku 1993. Po páde talibov v roku 2001 sa rady pracovníkov OSN, ale i ďalších medzinárodných humanitárnych organizácií, rozrástli.
Pri prechádzke centrom Kábulu máte pocit, že za vysokými múrmi, starostlivo stráženými bránami a nepriestrelnými oknami žijú mimozemšťania. Prostredie, ktoré je označené modrobielou farbou, sa líši od zvyšku Afganistanu asi ako panelákové sídlisko od hradu.
Prísne bezpečnostné opatrenia neumožňujú pracovníkom OSN vychádzať slobodne medzi ľud, ktorí majú za úlohu zachrániť, ani lietať afganskou spoločnosťou Ariana, a tak sa v očiach prostých Afgancov postupne stávajú virtuálnymi bytosťami.
Virtualita naberá materiálne rozmery, pokiaľ je Afganec majiteľ domov, najlepšie v luxusnej štvrti Vazir Akbarchan. Pracovníci OSN boli vychýrení v ľudových bájkach tým, že nezjednávajú. Súhlasia s prvou ponukou, ktorá je podľa orientálnej tradície až desaťkrát vyššia než reálna cena.
Jedine tak sa mohlo stať, že napríklad jedna z odnoží OSN, World Food Program, si prenajíma vilku za 17-tisíc amerických dolárov mesačne. Pritom s trochou invencie si možno obstarať slušnú vilku za 700 dolárov.
Koľko zostane na pomoc
Každý asi chápe, že z peňazí, určených na pomoc hladným, sa musia platiť i administratívne náklady organizácie, ktorá túto pomoc na mieste realizuje. Otázka je, aká veľká časť padne na platy zahraničných úradníkov, na nájmy, letenky, automobilový park, počítače, faxy, kávovary, tenisové kurty či ochranku a koľko zostane na skutočnú pomoc v poli.
O vlastných mzdách nechce otvorene hovoriť nikto z pracovníkov OSN. „Sú to hlavne peniaze, ktoré ma tu držia. Nemá cenu hrať sa na spasiteľa. Ja som s 12-tisíc dolármi celkom spokojná,“ hovorí päťdesiatročná pracovníčka UNICEF-u, ktorá trikrát do týždňa chodí na „biznis“ večere do niektorej z drahých kábulských reštaurácií a vzhľadom na obsah svojej peňaženky dokáže zohnať v islamskej krajine i fľašu kvalitného vínka.
Naostatok reštaurácie s európskou kuchyňou vznikli aj vďaka OSN. Do väčšiny z nich Afgancov obsluha ani nepustí. I keby na to náhodou mali.
Práve v takýchto reštauráciách môžete stretnúť väčšinu stredných kádrov OSN i ďalších veľkých humanitárnych kolosov. Dojednávajú tu, kto dostane tento a kto zase tento projekt. O programy financované OSN je veľká bitka. Svetová organizácia totiž v Afganistane pôsobí skôr ako veľká banka, ktorá rozdeľuje prostriedky menším a výkonnejším humanitárkam.
Samotné OSN je vďaka svojím mamutím rozmerom, ťažkopádnosti a neuveriteľnej prebujnenosti byrokracie len ťažko schopné akejkoľvek svižnej akcie. Než sa všetko na všetkých úrovniach rozhodne, zráta, naplánuje, prevedie sa monitoring a ten spätne v európskych a amerických centrách vyhodnotia, situácia na mieste je diametrálne iná a namiesto 3 miliónov treba zachraňovať 20 miliónov ľudí.
Prerozdeľovanie peňazí cez zložitý reťazec prostredníkov má za následok, že „po ceste“ sa veľká časť financií utratí práve na ono prerozdeľovanie. A tak 108 kilometrov dlhá cesta z Kandaháru do pohraničného mestečka Boldak vyšla skoro na 6 miliónov dolárov, ale faktická hodnota projektu je rádovo nižšia.
Ostrovy
Kriticky hodnotí činnosť OSN väčšina predstaviteľov malých humanitárnych organizácií, ktoré čerpajú peniaze z ich tučných účtov a snažia sa ich zužitkovať nepomerne produktívnejšie. Len málokto však vysloví svoj názor nahlas, pretože kritizovať chlebodarcov sa nesluší.
„Je to skostnatená komunistická štruktúra, ktorá utráca na seba viac než na skutočnú pomoc,“ tvrdí šéf jednej malej západoeurópskej mimovládnej organizácie, ktorý je v Afganistane sám a spolu s niekoľkými Afgancami realizuje taký objem práce, na ktorý by z OSN prišlo najmenej 50 ľudí.
Mladá Nemka Jana pracuje za 300 dolárov mesačne pre afganskú organizáciu, sponzorovanú tiež cudzincami. „Nikdy by som k OSN nešla, i keď by som tam mala oveľa vyšší plat. Zdvíha sa mi žalúdok z toho, aké si tu vytvorili izolované ostrovy civilizácie so starožitným nábytkom, bazénmi a autonómnou elektrickou sieťou. V tých ľuďoch už nie je ani kvapka pocitu, že sem prišli hlavne pomáhať a nie si zarobiť na novú vilu na Floride.“
Oni sa nám nepodriaďujú
V Afganistane na ministerstve plánovania registrujú 280 humanitárnych organizácií. Afganská vláda sa snaží mať o nich prehľad.
„Chceme zabrániť tomu, aby sa tu nečestne utrácali peniaze, ktoré u vás ľudia dávajú na pomoc afganským deťom. Potom si za to niekto prenajme barak za 20-tisíc dolárov mesačne,“ hovorí Habib, ktorý má dobrodincov na starosti. „Len OSN funguje úplne mimo nás. Chceli sme od nich informáciu, koľko z pomoci svetového spoločenstva utratia na svoj pobyt u nás a koľko padne na skutočnú pomoc. Lenže oni sa nám nepodriaďujú.“
Je pravda, že bez OSN, ktoré dokáže zhromaždiť obrovské finančné prostriedky, by milióny afganských dievčatiek nezasadlo v školských laviciach. Otázka je, či by sa o jednu takúto školáčku nedalo postarať lacnejšie.
Autor: agentúra Epicentrum, Kábul – Praha pre SME
