la na strop kaplnky v kláštore jezuitov. Jej sýtym farbám neuniknú ani svätci, ktorých vystavovala v krajine, kde to medzi kresťanmi vrie - v Írsku. Z drzosti urobila umelecký nástroj a zo svetoznámych umelcov živé stojany na obrazy. Dorota Sadovská.

Stále skúmate ženský svet, ženské telo. Čo je na ženách fascinujúce?
Ženy sú pre mňa rovnako fascinujúce ako muži. Raz v mojich témach prevažujú jedni, inokedy druhí. Teraz mám skôr "ženské obdobie". Každý predsa skúma to, čo mu je najbližšie, čo najviac pociťuje ako významné. Výtvarné dielo je vždy tak trochu autoportrétom autora. Tým, že robím s témou ženy, je môj obraz čitateľnejší.
Všetci teda maľujú autoportréty, len niektorí ich lepšie maskujú, napríklad abstrakciou?
Moje práce sú azda druhom zašifrovaných vizuálnych denníčkov, od ktorých sa raz kľúčik stratí, lebo nebol dôležitý.
Ženy zachytávate z takého pohľadu, že im je málo platný mejkap na tvári. Alebo im telá deformuje spoločenský tlak, alebo trpia ako svätice. Vychádza váš pohľad z feminizmu?
Mojím zámerom nie je ilustrovať feministické teórie, ani robiť nábory či ideové propagandy. To radšej prenechám svetu reklamy. Výtvarný svet má provokovať aj nevýtvarné otázky.
Čo sa týka feminizmu, asi by sme mali nájsť jeho presnú definíciu. Prevláda názor, že čokoľvek vytvorí žena, je feministické, podľa možnosti v tej najmilitantnejšej a najpikantnejšej odnoži. Ťažko sa tomu protirečí. Odkedy však mám vedľa seba výborného chlapa, ktorý je aj mojím manželom, nepociťujem túto otázku ako prvoradú a pálčivú. Momentálne na ňom najviac oceňujem, že sa úprimne teší z každého môjho úspechu. Nebýva to také samozrejmé, ako sa zdá. Poznám nemálo mužov, čo by toho neboli schopní, a prinajmenšom by to začali sťažovať. Vytvoria si alebo zdedia mentálny svet, ktorý nepripúšťa ženu s vlastným názorom, správaním a finančnými prostriedkami. V tomto ich však často podporujú ženy, ktoré samy takejto konštrukcii uveria.
Do akej miery vychádzate zo svojich pocitov?
Pocity sú významné, no nie jediné určujúce pri rozhodovaní.
Nie je zobrazovanie ľudského tela ubíjajúce? Nezhnusí sa vám jedného dňa? Alebo naopak - nestalo sa pre vás telo fetišom?
Najviac oslovuje to, čo je najbližšie. A z tela sa nedá vyzuť, pokiaľ sme nažive. Cez jeho výzor a pohyb spolu komunikujeme. Ja spodobujem telo bez šiat. V jeho nahote sa snažím nájsť výrazovú čistotu, vzdialenú od vulgárne chápanej sexuality.
A čo ten fetiš?
Snažím sa iba meniť uhol pohľadu na obyčajné veci, ako je napríklad aj to telo, ktoré už bolo nasnímané z množstva strán. Hrám sa s jedným z najstarších žánrov - portrétom, a trochu ironizujem klasické meštiacke zobrazovanie. Nechám napríklad ženu, aby zaklonila hlavu a touto malou zmenou sa zmení celá podstata portrétu - pohľad z očí do očí. Namiesto tváre sa na nás pozerá z obrazu krk. Pozorný divák však rozozná náladu a rozpoloženie portrétovanej.
Medzi ženami, ktoré sa takto dali zvečniť, je aj jedna známa osobnosť výtvarnej scény. Myslíte, že raz sa vám budú dávať portrétovať známi ľudia práve v takýchto pózach?
Myslíte, že by mohla nastať taká móda? Nový druh snobstva? (Smiech.) Bolo by to dosť čarovné! Veď to, čo robím, je skôr ironizáciou ženskej krásy. Som však vďačná všetkým dobrovoľníčkam a poteším sa každej, ktorá chce zapózovať.
Prečo ju vlastne ironizujete? Je krása niečím, čím sa mnohé chvália nepatrične?
Možno je krása až príliš zakliata do symbolu umelohmotnej Barbie. Nepotí sa, nemá vyrážky, bruchabolenie, ani neodvráva. Niektoré ženy sa k nej blížia tak, že sa nechajú zvečniť na vyretušovanej reklamnej fotografii. Ideál je len neživá ilúzia, skutočnosť je bohatšia.
Fascinuje ma tenká hranica medzi škaredosťou a krásou. Tak ako napríklad v mojich fotografiách „Parazity". Z diaľky vyzerajú ako ozdoby na stene, z blízka zamrazia. Prsty rúk a nôh zrastené do ornamentu. Nevdojak si spomeniete na niečo choré, asi vyklonované.
Dnešné umenie je kritické a agresívne, vy však maľujete svätcov nežne žltou farbou. Aké spoločenské témy vás zaujímajú?
Nemám chuť zobrazovať agresivitu z vonkajšej stránky - veľa kečupu, odtrhnuté ruky. Sex a násilie vždy zaujmú, lebo sú dobré na každú klebetu. Nemusím opakovať to, čo je každému jasné. Naopak, fascinuje ma svet paradoxov - to, ako sa za úsmevom môže skryť bolesť, alebo za chudobou môže prebývať skutočné šťastie. Nedá sa všetko napchať iba do dvoch šuplíkov, rýchlo roztriediť na dobré a zlé. Ak je niečo dobré, je to dobrým pre mňa alebo pre niekoho iného? Mám z toho úžitok hneď, alebo neskôr, alebo vôbec nie? Ako je napríklad možné, že pracovitosť, ktorú som kedysi na svojom manželovi veľmi oceňovala, mi teraz prekáža? A naopak, čo som kritizovala, mi nakoniec prekvapujúco vyhovuje.
Aké je vaše vnútorné tabu?
V jadre máme každý posvätné miesto, na ktoré si nenecháme stúpať topánkami. Dnes už nie je tabu tvrdý sex a násilie, ale často býva tabu duchovný svet. Keď sa dvaja ľudia stretnú, akoby sa hanbili hovoriť o duchovných veciach. Prirodzene, že to má aj svoje opodstatnenie, akým môže byť nevymiznutá skúsenosť s komunistickým režimom alebo s príliš zanieteným prívržencom nejakej sekty. Siahla som po téme svätých, ktorú ľudia obchádzajú. Je priveľmi zaťažená protichodným významom. Mojím východiskom bola historická ikonografia daného svätca a kľúčový príbeh z legendy o jeho živote. Rešpektovala som ich, ako som mohla. Iba som zredukovala farebnosť na symbolickú žiarivú žltú, využila skratku a skoncentrovala príbeh do gesta. Napríklad svätý František má typické gesto roztvorených rúk, svätá Lucia si zase nimi zakrýva oči... Reakcie divákov boli veľmi protichodné.
Napríklad...
Napríklad obraz svätého Sebastiána, muža poprepichovaného šípmi, vyprovokoval jedného diváka k rozjímavým myšlienkam, inému pripomenul otrasné pocity, ktoré prežíval z choroby manželky. No našiel sa aj taký, čo ma absurdne presviedčal, že tu nachádza tematické prelínanie homosexuality a fašizmu. Obraz pôsobil ešte silnejšie, ako som predvídala, ako zrkadlo ich problémov.
V deväťdesiatom piatom ste maľovali strop kaplnky v kláštore jezuitov. Niečo podobné robil Michelangelo. Čo cítia maliari zdobiaci strop kaplnky?
Že ich bolí krk! Bol to vtedy len krátky čas, čo som začala intenzívnejšie maľovať. Mala som veľa energie a chuť provokovať. Predovšetkým svojich pedagógov a ľudí okolo seba, ktorí by sa nikdy nepustili do nástennej maľby. Bola príliš spätá s minulým režimom, s tzv. štátnymi zákazkami. Neviem, či by som to ešte dnes urobila, aj keď mám na to príjemné spomienky. Môže to byť aj nevďačná záležitosť. Sakrálny svet málo rešpektuje výtvarníka. Všetci chcú do výzdoby rozprávať a nakoniec to dopadne tak, že nemáme ani jeden kostol s jednotným výtvarným názorom. Je to zmeska ružovej sadry a výtvarných pokusov rozličných ľudí. Výtvarník by mal vytvoriť celú vizuálnu atmosféru, a nie dostať na záver od architekta kúsok bielej sterilnej steny - "sem mi to ozdob". Nechcem ozdobovať, ale vytvárať atmosféru.
Akou cestou ste sa dostali k viere?
Je to háklivá téma. Nech poviem čokoľvek, ľudia sa v tom hneď začnú vidieť a rozoberať v dobrom alebo v zlom zmysle. Beriem vieru v Boha ako vieru v absolútne dobro v osobnom zmysle, ku ktorému sa človek má priblížiť. Tých ciest je mnoho. Ešte som stále na ceste.
Čo viete o svätcoch a martýroch? Čím vás zaujal svätý František? A svätá Lucia a Agáta?
Páči sa mi, že každý z nich mal inú cestu k dobru a nezamieňali si ho za lákavé životné pohodlie.
Akú literatúru čítate?
Umenovednú a filozofickú literatúru čítam impulzívne a vlastným tempom. Poéziu aj ľahšiu beletriu najviac milujem, keď mi ju niekto číta. Pri maľovaní často počúvam rádio a som rada, keď sa objavia pútavé, ale nie príliš patetické texty. Pripomína mi to možno detstvo, keď nám mama veľa čítala a pred spaním otec vymýšľal nenapísané príbehy o Osmijankovi podľa scenára uplynulého dňa, s ľahkým výchovným zámerom.
Stážovali ste vo Francúzsku a chvíľu ste boli aj v Amerike, určite ste tam museli zažiť niečo úplne iné.
Ako dieťa som si nevedela predstaviť, ako ľudia môžu žiť inde. Ako vôbec môžu žiť inde a inak než ja? Vo Francúzsku som si uvedomila, že mnohí dospelí ľudia v tejto detskej predstave žijú doteraz. Preto je užitočné cestovať.
Máte aj úplne svetské zážitky, ako keď vás ešte s jednou výtvarníčkou cestou na výstavu nechalo auto na diaľnici. O čom ste sa vtedy bavili?
Zabávali sme sa na tom, veď čo už človeku v takej situácii ostáva?
Máte rada dekadenciu? Musí byť človek obľubujúci dekadenciu sám dekadentný?
Rada sa hrám s myšlienkami aj s obrazmi, a ak toto nazývate dekadenciou, tak potom áno. Hrou myslím rozbíjanie pohodlného štýlu uvažovania, zabehnutého v koľajničkách, ale ani to by nemala byť póza.
Je naozaj imidž nanič? Jeden váš projekt Album de Paris bol postavený na tom, že vám slávne postavy svetového výtvarného umenia pózovali ako držiaky vašich obrazov. To nie je budovanie si imidžu?
Imidž je dôležitý. Bola tam provokatívna otázka, čo sa stane, ak si ten cudzí imidž a popularitu privlastním. Samozrejme, že by som mohla celý projekt zrealizovať iba montážou v počítači, no práve to, že oni skutočne súhlasili pózovať s mojím dielom, ma na tom najviac fascinovalo.
Na jednu výstavu si umelci mali vybrať výtvarné dielo 20. storočia a vyjadriť sa k nemu. Vyberali si od velikánov ako je Picasso a Duchamp a vy ste si vybrali Supermana. Čím vás oslovil?
Chcela som odľahčiť tému. Nakreslila som letiaceho Supermana a okolo neho malé satelity - svojich modelov na svätých, nafotených z rovnakého uhla pohľadu. Na svätého Jozefa mi vtedy pózoval bradatý spolužiak, a preto, že sme nemali poruke dieťa, držal na rukách provizórne plastikovú fľašu. Zabávali sme sa na tom, aj keď jeho póza stratila pôvodný význam. Nakoniec sme dieťa zohnali a ešte raz to celé prefotili, takže dnes s pietou opatrujem obe verzie.
Mali ste dve výstavy obrazov svätých v Írsku, v kotle nenávisti medzi kresťanským svetom. Cítili ste to tam?
Zámerom kurátorky, ktorá si ma vyhliadla, bolo práve niečo vyvolať, preto tam doniesla mojich svätých. Najlepšiu reakciu som našla po výstave v knihe návštev od neznámeho, ktorý sa tam predstavil ako mäsiar - emigrant z Čiech. Napísal, že moje obrázky sú pre neho inšpiratívne. Rada by som vedela, v čom.
Omnoho viac iritujú obrazy svätých na Slovensku, kde vznikli.
Nakoľko pri svojich hrách manipulujete s ľuďmi - tými, ktorých maľujete, aj s divákmi, ktorí sa pozerajú na vaše diela?
Nechcem nikým manipulovať. Mojím heslom je: Úsilie, ale nie násilie. Násilím nie je možné získavať trvalejšie výsledky a bez úsilia to zvyčajne za veľa nestojí.
Nemyslím si, že manipulujem, len odkrývam to, čo je v ľuďoch. Ak má niekto skrytý problém, tak ho bude vidieť všade a vo všetkom. Divák môže mať pocit, že som sa ho dotkla. Dúfam, že sa mi stále bude dariť nájsť ten bod, kde sa dá tancovať na hrane noža.

Juraj Johanides, režisér: Prenikavá skromnosť Dorotina, aj jej obrazov. Skromnosť až taká, že si ju musí všimnúť každý.
Anna Daučíková, výtvarníčka: Dorota Sadovská sa zaoberá otázkou identity. Našla zaujímavý prístup k zobrazovaniu nahého ľudského tela z neočakávaných perspektív, v prudkých skratkách, pri ktorých takmer nie je možné rozpoznať identitu zobrazovaného modelu. Z určitých pohľadov akoby sme boli všetci na jedno kopyto. Mám teraz na mysli jej posledný cyklus veľkých ženských portrétov. A ešte jedna, pre mňa dosť dôležitá vec: poloha, v ktorej sú všetky zobrazované ženy naaranžované, poukazuje na kultúrne kódovaniu obete, kapituláciu, vzdávanie sa, oddávanie sa, bezbrannosť. V takomto stave, v monštruóznom zväčšení, nám ich autorka ponúka... Škoda, že výtvarné umenie na Slovensku feminizmus viac-menej obišiel, bolo by tu čo analyzovať.
Ivan Csudai, výtvarník: Je to veľmi konzekventná umelkyňa s dobre zadefinovaným programom, na ktorom usilovne pracuje. Veľmi jej fandím.

Výtvarníčka Dorota Sadovská po umeleckej priemyslovke študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a dva roky vo francúzskom Dijone. Svoje obrazy vystavuje na samostatných výstavách doma, v Čechách, v Írsku, či vo Francúzsku. Od roku 1997 bola pravidelnou finalistkou ceny Mladý slovenský výtvarník roka a Ceny Oskára Čepana.
Inšpiruje ju ľudské telo, osudy svätých, hranice medzi krásou a škaredosťou. Objavuje paradoxy, hľadá nové uhly pohľadu.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: ROMAN FERSTL