ILUSTRAČNÉ FOTO – ARCHÍV
realita na školáchNapriek tomu, že sa stále hovorí o tom, aká je integrácia hendikepovaných žiakov dôležitá, mnohé školy o deti s akýmkoľvek problémom nemajú záujem. Manželia, ktorí majú dcéru so slabým zrakovým a sluchovým postihom a rozhodli sa ju zaradiť na bežnú základnú školu, sa od učiteľov dozvedeli, že svoju dcéru zanedbávajú, pretože ju nedali na špeciálnu školu. Vypočuli si aj to, že nevypočíta všetky príklady, že jej to dlho trvá. „Učiteľke ušlo, že malá musela vstať, ísť k tabuli pozrieť si príklad, prepísať ho do zošita, vypočítať,“ hovorí pán Ján.
Manželia z východného Slovenska si tiež užili svoje: ich syn je príliš aktívny, na hodine sa nevie sústrediť, vyskakuje, priveľa rozpráva, keď ho vyvolajú. Hoci jeho diagnózu poznajú odmalička, navštívili s ním 13 odborníkov v nádeji, že mu pomôžu. Ich syn má ADHD – zjednodušene poruchu pozornosti spojenú s hyperaktivitou. Má normálne IQ, je šikovný, je však nepozorný a nespráva sa príliš disciplinovane. Sám za to však nemôže.
Rodičia sa snažili poskytnúť synovi lásku i pomoc a vyzdvihnúť v ňom to pozitívne. Učitelia to však videli inak. „Obviňovali nás, že nezvládame jeho výchovu a sme príliš ambiciózni, lebo kladieme prehnané nároky na výchovu neschopného a nevzdelávateľného dieťaťa,“ hovorí otec. „Syna hodnotili výrazmi ako: správa sa odbrzdene a vtieravo, v kolektíve je neobľúbený.“
Škola to nakoniec vyriešila jednoducho: riaditeľ žiaka odmietol prijať do ďalšieho ročníka. Ako dôvod uviedol: „Dieťa vyžaduje individuálnu psychologickú a liečebno-pedagogickú starostlivosť, preto ho odporúčame zaradiť do liečebno-výchovného sanatória.“
Riaditeľovi nevadilo, že tak porušil zákon hneď v dvoch bodov. Po prvé, zo zákona nemôže odmietnuť prijať do školy žiadne dieťa vo svojom školskom obvode. Ako protiprávne hodnotila konanie riaditeľa Štátna školská inšpekcia aj príslušný odbor školstva. Po druhé tiež nemôže rozhodnúť o tom, či dieťa bude zaradené do liečebno-výchovného sanatória, alebo nie. V zmysle platnej legislatívy môže byť totiž preradené len so súhlasom svojich zákonných zástupcov.
A tí sa na základe odporúčania psychologičky rozhodli, že syna do žiadneho ústavu nezaradia. „Myslím, že o dôležitosti rodiny u hendikepovaného dieťaťa nemusím veľa hovoriť. Je to preňho základ, na ktorom môže stavať. A my ho o našu podporu pripraviť nechceme, chceme pri ňom stáť v dobrom i zlom,“ hovorí otec.
V súčasnosti chlapec navštevuje školu, kde sú k nemu učitelia ústretoví a snažia sa k nemu pristupovať s ohľadom na jeho hendikep.
(sr)
Vaše námety a tipy môžete napísať na adresu redakcie (v tiráži) alebo mailom na sona.rebrova@sme.sk. Pokúsime sa zistiť, ako by sa váš problém dal vyriešiť a zároveň pomôžeme iným, ktorí sú v podobnej situácii.
