V tieni správ zo Spojených štátov, Afganistanu a Pakistanu sa akoby stratil význam piatkového rozhodnutia Európskej únie, ktorá prekročila ďalší medzník vo svojich dejinách. Jej členské štáty sa na najvyššej úrovni dohodli, že sú ochotné pripojiť sa po boku Spojených štátov k vojenským operáciám na základe rezolúcie 1368 Rady bezpečnosti OSN.
Európske spoločenstvo ešte nikdy nič také nepovedalo - vojenské otázky boli vždy považované za doménu Severoatlantickej aliancie a členstvo štyroch neutrálnych krajín v únii bolo interpretované ako brzda akejkoľvek vojenskej angažovanosti.
Rakúsko, Švédsko, Fínsko a Írsko súhlasili, pretože sa zaviazali pomôcť „podľa svojich možností“, čo im v podstate dáva na výber, ako sa zachovať. V rovnakej situácii sú aj kandidátske krajiny. Analytici, ktorí pochybovali o zmysle summitu, sa nakoniec mýlili - EÚ na najvyššej úrovni podstatne predbehla to, na čom sa v predchádzajúcich dňoch dohodli ministri členských štátov. Na politickej aj praktickej rovine.
Znalci za tým vidia odhodlanie šéfov štátov a vlád ukázať svoju autoritu. Mnohí si priali, aby EÚ silne prehovorila jedným hlasom a nenechala monopol na styky s USA Tonymu Blairovi a Jacquovi Chiracovi. V každom prípade piatkové uznesenie ukázalo, že EÚ vie fungovať ako celok, že jej spoločná zahraničná a bezpečnostná politika nie je len prázdnym heslom.
Tento trend sa dá sledovať už dlhší čas - najmä pod vplyvom debaty o bombardovaní Juhoslávie kvôli Kosovu a vďaka vymenovaniu Javiera Solanu za prvého vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.
Vtedy sa začala éra bezprecedentného zblíženia EÚ a NATO a nastalo aj isté prelínanie činností oboch organizácií. Ich spoločná a dosiaľ úspešná kombinácia preventívnej diplomacie a vojenského pôsobenia v Macedónsku je považovaná za vzor nového prístupu po predchádzajúcich debakloch na Balkáne.
Paradoxne prispel k utuženiu spoločnej zahraničnej politiky americký prezident George Bush, ktorého doterajšia ľahostajná politika voči problémom a konfliktom sveta vytvorila priestor, ktorý sa EÚ pokúšala zaplniť. Príkladom je jej globálna angažovanosť v prospech záchrany Kjótskeho protokolu o ochrane klímy alebo dosiahnutie kompromisu na konferencii OSN o rasizme v Durbane.
Hoci únia zatiaľ nenahrádza diplomatickú silu veľkých hráčov, ako sú Británia a Francúzsko, pôsobí ako stále významnejší medzinárodný faktor. Zapojenie kandidátskych krajín jej slúži ako dodatočný argument váhy budúcej Európskej únie.
Belgický premiér Guy Verhofstadt, ktorý bude do konca roka stáť na čele Európskej únie, bude už vo štvrtok vo Washingtone tlmočiť závery piatkového summitu. „Dôležité je, že sa nezaviazali len členské krajiny NATO, ale aj štyria členovia EÚ, ktorí nie sú v NATO, a 13 kandidátskych štátov. Vo štvrtok vo Washingtone teda budem môcť hovoriť v mene 28 európskych krajín,“ povedal včera Verhofstadt.
EÚ tiež vysiela do krajín Blízkeho a Stredného východu, vrátane Iránu a Sýrie, ministerskú delegáciu zloženú z dvoch šéfov diplomacií, belgického ministra zahraničia Louisa Michela a Javiera Solanu. Majú pomôcť budovať „protiteroristickú koalíciu“ pod hlavičkou OSN.
Mandát štvorice popísal Verhofstadt ako „pokus vytvoriť koalíciu proti terorizmu s umiernenými arabskými a moslimskými režimami“. Má tiež ukázať, že v žiadnom prípade nikto v Európe nerobí súvislosti medzi atentátmi a islamskými štátmi či náboženstvom.“
Autor: KAREL BARTÁK, čtk, Brusel
