Tomáš Hulík (vľavo) a Andy Šutek. Pri rieke Morave v Devínskej Novej Vsi sú skoro každý deň. Zrútený strom však nie je ich robota. Za to môžu bobry, ktoré už šesť rokov pozorujú a fotia. Vyše sto rokov v slovenských a českých riekach bobor chýbal – ľudia ho lovili pre kožušinu a mäso, ktoré sa mohlo jesť aj počas pôstu, a takmer vyhynul. Od polovice 80. rokov sa vďaka európskym prírodovedcom pomaly vracia. Tomáš Hulík so svojimi kamarátmi začal jeho návrat dokumentovať v marci 1997. Český National Geographic kompletne preberá obsah amerického vydania, každý mesiac však uverejňuje aj jednu pôvodnú reportáž. V novembrovom čísle sa rozhodol práve pre fotografie bobrov.
„Lebo sú milé, pekné, inteligentné. A nesekírujú,“ zvykne Tomáš Hulík odpovedať na otázku, prečo už šesť rokov chodí pozorovať bobry. Študoval prírodné vedy, ale pri čistých vedeckých faktoch sa mu zostať nechcelo. So svojimi kamarátmi Andym Šutekom a Fedorom Čiamporom chodí za bobrami s fotoaparátom a kamerou. Bobriu rodinu z rieky Moravy poznajú dôverne, takmer si ju skrotili. Vďaka tomu sa im život tohto zvieratka – nedávno už takmer vyhynutého – podarilo výborne zdokumentovať.
Pred rokom sme o Tomášovi a spol. písali v našom Víkende, rakúska televízia ORF o ňom nakrútila celovečerný dokument Hulík und die Biber. A teraz sa o nezvyčajnom vzťahu bobra a človeka dozvedelo aj české vydanie časopisu National Geographic. Tomáš Hulík je prvým slovenským autorom, ktorého požiadali o reportáž.
„To, čo nám Tomáš prišiel ukázať, ideálne spĺňa naše predstavy. Návrat vyhynutých zvierat späť do prírody je našou veľkou témou a za Tomášovými fotografiami a filmom vidno veľmi veľa roboty. Má skúsenosti, išiel do hĺbky,“ hovorí Pavel Stöckl, zástupca šéfredaktora českého National Geographic. Tomáš dostal v redakcii jednoduché zadanie – napísať desaťstranový text. Nič konkrétnejšie.
„Napísal veľmi živý príbeh, takmer ho nebolo treba upravovať. Budeme ho dávať za vzor ostatným autorom. Aj americkej redakcii sa reportáž páčila, povedali, že je very lovely.“
Jedno z blízkych stretnutí. „Na to, aby vznikla dobrá fotka, musíte vedieť, ako sa zviera správa, aké má návyky. Toto je jeden z najklasickejších, a zároveň najťažších záberov. Ohrýzanie stromu je bobrova najčastejšia činnosť, ale ťažko ho pritom pristihnúť. Nám sa zatiaľ podarilo odfotiť len ohlodávanie kôry, hryzenie stromu ešte nemáme,“ hovorí Tomáš.
Hľadanie príbehu
„Vedel som, že ľudí nebudú zaujímať encyklopedické informácie typu, koľko chlpov má bobor na centimetri štvorcovom (asi 25-tisíc). Aj redakciu zaujímalo najmä to ľudské – naše priateľstvo s bobrami a osobné zážitky,“ hovorí Tomáš. „A tak som hľadal príbeh. Teda taký príbeh, ktorý nepoznajú ani ľudia z môjho najbližšieho okolia. Nechcel som sa opakovať.“
Tomáš si sadol za počítač, otvoril fľašu vína a začal písať. Najväčšie prekážky mu kládol čas: „Klasika – písanie som si nechal na poslednú chvíľu, potom som to dával rýchlo dokopy. Pri poslednom čítaní som bol však prekvapený, taký dobrý článok som ešte nikdy nenapísal.“
V redakcii článok preložili do češtiny a poslali ho jednému českému zoológovi. „Tomáš je odborník, s jeho slovníkom problém nebol. Ale chceli sme mať istotu, či sme správne pochopili, že slovenské rezáky sú naozaj naše řezáky,“ hovorí Stöckl.
Tomáš, Andy a Fedor o bobroch rozprávajú nevedeckým, živým jazykom, z toho mala redakcia radosť. Mierne nadávky, ktorým sa trojica pri fotografických seansách nevyhne, však Tomáš pri písaní radšej vynechal: „Nebudem predsa priznávať ten príval slov, ktorý vypustíme pri každom nepodarenom zábere,“ vysvetľuje.
Výber fotiek – zaujímavá skúsenosť
Do výberu fotografií chlapci veľmi nezasahovali. Majú ich vyše tritisíc, redakcia si najprv vybrala stopäť. Keď bol článok napísaný, pristúpila k finálnemu výberu.
„Bola to zaujímavá skúsenosť. Fotky dali na jednu veľkú priesvitku a pozreli sa na ne zhora. Bleskovo začali triediť a vyberať. O mnohom teda u nich rozhoduje prvý dojem, tvary a farby,“ hovorí Tomáš. Pavel Stöckl upresňuje: „Chceli sme, aby to bola ‘hezká podívaná‘. Dbali sme na to, aby sme bobra ukázali v rôznych prostrediach a situáciách.“
Keby Tomáš mohol zasiahnuť, vybral by iné fotky. Zrejme niektoré z tých, s ktorými sa mu spája pekný zážitok, alebo také, v ktorých vidí hlbší obsah. „Ale je možné, že ide len o našu totálnu deformáciu. Napokon, v redakcii mali pri výbere dosť starostí, ani oni sa nevedeli zhodnúť. Nakoniec určili jedného redaktora, a ten rozhodol za všetkých. Môj pokus presadiť na poslednú chvíľu čerstvo nafotených malých bobrajzov, bol zbytočný. Poprosili ma, aby som ich viac netrápil, a už to nechal tak.“
Flegmatickejší Andy Šutek Tomášove „starosti“ príliš nezdieľal: „Je to tak dobré, je to fajn. V pohode. Z tých fotiek sa naozaj ťažko vyberá.“
Veľká méta za spoločné úsilie
Pri fotkách, ktoré Tomášovu reportáž sprevádzajú, nie je bližšie určené autorstvo. Nikomu to neprekáža, lebo mnohé už majú autori dávno pomiešané, sami nevedia, ktorá je koho. Okrem toho – myslí si Tomáš – väčšina záberov vznikla spoločným úsilím. Keby si vzájomne neasistovali, nedospeli by k takým výsledkom.
Reportážou v National Geographic sa mladým vedcom podarilo dosiahnuť veľkú métu. „Som rád, dosť rád,“ hovorí Andy. Ich kamaráti už dlhšie vedeli, čo sa pripravuje. „Išli sme do krčmy a tam sme to okomentovali,“ hovorí Tomáš. „Písať pre 15-miliónový trh je fajn. Dúfam, že raz budeme mať reportáž aj v americkom vydaní. Hoci, mám taký pocit, že v americkom Geographic dominuje fotografia, texty sú jednoduchšie, niektoré aj trochu infantilné. Zrejme sa počíta s tým, že mnohým čitateľom to treba podať čo najpolopatistickejšie.“
Keď príde voda
Od Rakúšanov dostal nedávno Hulík ponuku napísať knihu, ale k tomuto nápadu zatiaľ pristupuje s rešpektom. „Na to by bolo treba aspoň tristo absolútne dobrých fotiek. A na to ešte potrebujeme čas. Problémom nie je technicky dokonalá fotografia. Problémom je urobiť takú fotografiu, na ktorú sa môžeš niekoľkokrát pozrieť a vždy v nej niečo objavíš. Teraz sa chystám na bobra hryzúceho strom. Takéto zábery nám trochu chýbajú, paradoxne, komplikujú nám to najmä technické problémy. Bobor je totiž čierny, ohlodaný strom biely. Sú to veľké kontrasty, miesto treba špeciálne nasvecovať. No a mojím snom je mať bobra s hviezdami.“
Teraz majú Tomáš, Andy a Fedor s bobrami trochu pokoj. „Morava je vyschnutá. Nič sa nedá poriadne robiť. Teším sa, keď príde voda,“ spokojne počíta čas Tomáš Hulík.
FOTO – ANDY ŠUTEK, TOMÁŠ HULÍK
