„Myslím si, že písanie je to najlepšie, čo viem urobiť so svojím životom. Skúsila som to s manželstvom, nešlo to,“ povedala v jednom z posledných rozhovorov francúzska spisovateľka Anna Gavalda. Jej prvá kniha Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal, drobné príbehy o zmárnených šanciach lásky, bol jej absolútny úspech. Kniha, ktorá vyšla tento rok v českom a aj v slovenskom preklade. Jej druhá kniha, román Miloval som ju bol vo Francúzsku už podľa očakávania len ďalší bestseller.
Predtým, keď sa ešte za ňou nezlietali novinári, bola Anna Gavalda učiteľkou francúzštiny na základnej škole. Patrila k tým učiteľom, čo si uprostred hodiny literatúry so šiestakmi sadnú na zem a kašlú na to, či je tam prach.
A na gramatiku im vymýšľala zázračný nábytok. „Vždy na začiatku školského roka sme niekoľko hodín kreslili skrine, aby sme tam potom mohli upratovať slová. Jeden šuplík na zámená, iný na príslovky, a tak ďalej. Na skriňu si každý mohol dať, čo chce: playstation alebo fotku svojho psa. Potom už bolo ľahké triediť slová. Odteraz, vždy, keď mali zanalyzovať vetu, otvoria si svoju skriňu.“
Pred štyrmi rokmi si jej prvotinu vo Francúzsku kúpilo dvestotisíc ľudí. Román Miloval som ju jej však už dal to, čo považuje pre seba za „najväčší luxus“. Ale, ako hovorí, už ho má, a má ho dosť aj pre svoje deti. Každý deň presne o päť minút dvanásť zaparkuje pred školou v idylickom mestečku Melun a čaká na svojho prváčika Louisa. A pokiaľ ide o šťastie? „Nikdy som si nepripadala nejako mimoriadne šťastná.“ Jej momentálny stav: „Z dvoch tretín úzkosť, z jednej tretiny fatalizmus.“
„Mám tri témy: muži, ženy, deti a ich vzájomná láska,“ vysvetľuje. „Keď to budem motať stále dokola, môžem písať až do päťdesiatky.“ Keď ju noviny Libération raz požiadali o komentár týždenného aktuálneho diania, napísala: „Pre mňa sú aktualitou ľudia. Miliardy ľudí, ako sa smejú, plačú, trápia sa, zamilúvajú sa. Miliardy životov, miliardy príbehov.“
Ak pred niekoľkými rokmi za každú cenu chcela, aby ju niekde niekto čakal, splnilo sa jej to nad všetko očakávanie. Kniha sa stala udalosťou literárnej jesene, získala literárne ceny a jej nasledujúci text už čakali desaťtisíce čitateľov. Už v prvom týždni sa predalo osemdesiattisíc výtlačkov. Knižka vyšla v nenápadnom vydavateľstve, ktorému autorka zostala verná. Miloval som ju je spoveďou už nie najmladšieho muža svojej exneveste, čerstvo rozvedenej s jeho synom. Strávia spolu niekoľko nocí v kuchyni vidieckeho domu, rozprávajú sa, kým jej deti a jeho vnúčatá spia.
Než jej vyšla druhá kniha, Anna Gavalda vzbudila zvedavosť kritikov svojimi vybrúsenými, prefíkanými, miestami krutými príbehmi. V tejto knihe upriamila pohľad na detail, klamlivú banalitu všednosti, a pospevuje si intímne refrény postáv, ktoré sa odhaľujú akoby náhodou. Príbeh je napísaný jej známym úsporným, minimalistickým štýlom, celkom v duchu jej predchádzajúcej knihy. „Iste, dúfali sme, že Anna Gavalda s jej prenikavým okom, s jej predstavivosťou, nás prekvapí, ohúri,“ napísal Le Monde.
No Anna Gavalda má tridsať rokov, kariéru má pred sebou. A ako ubezpečuje tento francúzsky denník, spisovateľka, ktorá si svoje rukopisy kráti, aby sa jej čitatelia „stihli v metre aj porozprávať“, nemôže byť zlá.
ANDREA PUKOVÁ
