Sofia Gubajdulina predvádza akvafón, na ktorom zahrá aj dnes o 19.30 h v Moyzesovej sieni v Bratislave. FOTO SME - MIROSLAVA CIBUĽKOVÁ
„Často na ňom improvizujem, milujem jeho zvuk,“ hovorí pre SME elegantne oblečená skladateľka tatárskeho pôvodu SOFIA GUBAJDULINA (1931) a ochotne vyludzuje sláčikom tóny na svojom akvafóne - exotickom nástroji, ktorý tu doteraz asi nikto nepočul. Netradičné nástroje a originálne hudobné nápady sú charakteristické pre jednu z najväčších osobností súčasnej hudby, ktorá prišla na niekoľkodňovú návštevu Slovenska ako špeciálny hosť vrcholiaceho festivalu Melos-Étos. Jej diela majú vzácnu schopnosť osloviť aj publikum, ktoré si inak klasickú hudbu ani nevšimne, no napriek tomu u nás nebola doteraz príliš známa. Šancu zmeniť to ponúkne uvedenie hneď niekoľkých jej skladieb, filmu o jej živote a v neposlednom rade aj tento rozhovor.
Keď ste začínali s hudbou, písali sa päťdesiate roky a žili ste v Rusku. Ako sa to dalo?
„Každý umelec, ale i človek v Rusku si spôsob života musel riešiť sám. Pre mňa osobne to nebolo šťastné obdobie, pretože som stále narážala na totalitný režim, ktorý bránil ľuďom byť slobodnými. Cítila som, ako to narušuje môj vnútorný svet.“
Vaša hudba sa nikdy nedržala oficiálnej línie socialistického realizmu. Bolo vôbec možné počuť ju na pódiu?
„Bolo to veľmi ťažké, ale možné.“
Ako?
„Príležitosť sa najskôr naskytla raz za päť rokov, no neskôr sme si s priateľmi založili súbor, ktorý uvádzal naše vlastné skladby.“
Z čoho ste žili?
„Dlho som sa živila písaním hudby pre dokumentárne filmy. Tam bola väčšia sloboda, cenzori kontrolovali najmä scenár a režiséra. Najúžasnejšie však bolo, že som svoje diela počula, takpovediac, hneď na druhý deň. Veľa som sa pritom naučila.“
U nás to bolo tak, že skladateľ, ktorý nebol členom Zväzu skladateľov, prakticky nemal šancu dostať peniaze za klasickú hudbu. Ako to fungovalo v Rusku?
„Do zväzu oficiálne patrili takmer všetci skladatelia. Tam prichádzali peniaze od štátu a bez členstva ste si nemohli kúpiť ani notový papier. Ja som doň však nevstúpila a nepísala skladby na objednávku strany. Iní sa rozhodli opačne a nemali sa zle.“
Traduje sa, že keď ste sa stretli s Dmitrijom Šostakovičom, povedal: „Želám vám, aby ste pokračovali svojou pomýlenou cestou.“ Čo tým myslel?
„Môj pedagóg ma raz k nemu priviedol ukázať skladby. Šostakovič ich pochválil a povzbudzoval ma. Tou často citovanou vetou narážal na podobnú kritiku, aká padala aj na jeho hlavu. Chcel, aby som písala hudbu tak, ako ju cítim, lebo pre umelca je sloboda asi najdôležitejšia vec. Vedel, o čom hovorí.“
Vo vašej hudbe vždy cítiť znalosť západných skladateľov. Bolo ich diela možné v Rusku počuť?
„Chceli sme byť informovaní. Okľukou sme sa vždy vedeli dostať k zahraničným nahrávkam, notám či knihám. Bolo dosť ľudí, čo riskovali a pašovali ich do Ruska. Vedeli sme, čo hýbe svetom.“
Sofia Gubajdulina na festivale Melos-Étos
Sobota
11.00 h, Divadlo Astorka Korzo, Projekcia filmu o živote a tvorbe (vstup voľný)
19.30 h, Moyzesova sieň, Autorský večer z komorných diel
Nedeľa
19.30 h, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Offertorium - koncert pre husle a orchester
