Kreátor tejto „myšlienky“, prezident slovenského futbalu František Laurinec, buď atakuje prekonanie vysokej osobnej latky diplomatických vývrtiek alebo sa jednoducho cynicky vysmieva charakternej časti futbalovej verejnosti, ktorá ešte celkom nestratila pamäť a súdnosť.
Laurinec sa po škandalóznej výslednej podobe olympijskej nominácie v Sydney 2000 viackrát priznal, že jeho futbalový zväz sa dopustil vážnej chyby. Predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár v hektických dňoch márneho boja o hráčov Slovana a Interu v istých momentoch pripustil aj možnosť, že Slovensko zruší štart svojej futbalovej reprezentácie na vytúženej olympiáde. Egoizmus bratislavských klubov Interu (neuvoľnili S. Németha a Babniča) a Slovana (Sedláka, Meszároša) zvíťazil nad verejnou mienkou i štátnym záujmom. Alibistický zväz ani nezabojoval.
Zásadnejšie založení vyčítali aj strojcovi postupu (4. miesto na ME do 21 rokov) trénerovi Dušanovi Radolskému, že pred Sydney aspoň neotvoril tému možnej vlastnej rezignácie ako reakciu na sabotáž národného tímu. Celospoločenská nálada bola vtedy natlakovaná tak, že šéfovia bratislavských klubov by boli donútení urobiť aspoň kompromis a pustili aspoň po jednom zo spomínaných kľúčových hráčov. Radolský sa vtedy ohol.
(Jeho kolegovia však dodnes oveľa ľahšie a častejšie zabúdajú na vyššie princípy a preto sa stali bábkami v rukách klubových i zväzových funkcionárov.)
V Sydney sme skončili na poslednom mieste štvorčlennej základnej D-skupiny. Akým právom sa F. Laurinec dožaduje ocenenia na pôde olympijského výboru? Takýto nápad od samotného hrobára ušľachtilých ideálov je barbarským hyenizmom. V zúfalom období, keď náš futbal nemá najmenší dôvod niekoho vyznamenať, sa Laurinec chytá aj šance ťažiť z odpustku za vlastné nečisté svedomie.
Olympijské kruhy sú vážnym ocenením. Na zlaté majú právo iba zlatí medailisti, na strieborné športovci, ktorí si ich reálne vybojovali. Len do kategórie bronzových sa okrem medailistov zmestia aj zaslúžení jubilanti po rokoch mimoriadne záslužnej práce.
Podľa predstavy futbalistov by mal na Bronzové kruhy mať nárok každý športovec, ktorý sa čo len kvalifikuje na olympijské hry. V období dlhoročného nepostupového temna v kvalifikáciách je naše futbalové vedenie schopné retroaktívne parazitovať aj na tom, čo samo pošliapalo.
Slovenský „vrcholový“ futbal má najbližšie k postupu do čakárne psychoanalytika. VOJTECH JURKOVIČ
