e Neverné hry. Ženskej bolesti je vystavená aj na divadelných doskách, kde dokázala vyspievať city Edith Piaf, Marlene Dietrich a v novej premiére divadla West aj legendárnej Billie Holliday. Jana Hubinská.

Vo filme ‚Děvčátko' vytvárate s Dorotou Nvotovou - svojou filmovou dcérou - dvojicu, ktorej príbeh je pokračovaním témy samotárstva. Necítite paniku pred samotou?
Naopak, mám ju rada. Azda aj preto, že si ju málokedy užijem. Môže sa síce stať, že ma raz panika prepadne, keď vekovo podskočím a zostanem sama. Je však rozdiel medzi samotou a osamelosťou. Verím, že to druhé mi nehrozí.
V ‚Děvčátku' je naznačená žiarlivosť medzi matkou a dcérou. Počítate s ňou vo vzťahu s vlastnou, zatiaľ len jedenásťročnou dcérkou?
Je to normálna záležitosť, ktorá existuje medzi každou matkou a dospievajúcou dcérou. Keď si dieťa začne robiť miesto v živote, vystupuje voči mame v generačných veciach niekedy aj útočne. Počítam s touto alternatívou, je prirodzená. Takže som pripravená, len neviem, aká forma udrie. Dúfam, že bude rýchla, aby nebolela dlho.
Ako matka ste ešte vo fáze, keď ste pre svoju dcéru bohyňou?
Bohužiaľ, aj toho sa bojím.
Nie je to príjemný pocit?
Na jednej strane je, ale terajší prehnaný obdiv môže zohrať v prelomovom veku nebezpečnú úlohu. Snažím sa to udržať v bezpečnom rozmere.
V čom vás najviac obdivuje?
Vyrástla v divadle a na filmovačkách. Pokiaľ nechodila do školy, ťahala som ju všade so sebou. Pozná všetky moje postavy, ich texty a rada mi radí. Pohľad čistej detskej dušičky je niekedy veľmi presný. Často som musela uznať, že to dieťa má pravdu.
Chce byť ako vy?
Plánuje byť právničkou.
Už teraz to vie?
Drží ju to asi tri roky. Ak bude po mne, tak potom sa tou právničkou stane.
Spievate, skladáte hudbu, ale noty nepoznáte. Ako to robíte?
Spievam si a dovtedy vymýšľam do textu melódie, kým mi z toho nevznikne nejaký kompaktný tvar. K muzike však cítim veľký rešpekt. Dlho som sa nevedela vyrovnať s tým, že ma médiá označujú za speváčku. Zdá sa mi to nespravodlivé voči ľuďom, ktorí na svojom speve tvrdo pracujú. To, čo zaspievam, dokážem len vďaka tomu, že to viem nejakým spôsobom precítiť. Skrátka, som senzibilkou. Hudba je pre mňa citová záležitosť, a to je všetko, čo mám. Ak ju cítim, ide to, ak nie, nespievam. Neskúšam, na čo viem, že nemám. Snažím sa držať pri zemi.
A pritom zvládate repertoár svetových speváčok ako Edith Piaf, Marlene Dietrich, Billie Holliday...
Boli to ženy, ktoré hlboko cítili. Boli ambiciózne, vedeli, čo chcú, poznali hodnotu toho, čo v sebe majú, a spevom dokázali vyjadriť svoju dušu. Nič iné nevedeli a túžili po láske - po ktorej túžime všetci. Výpoveď lásky cez hudbu je asi tá najkrajšia výpoveď a mne je rovnako ako im najbližšia. Možno sa mi to darí preto, lebo som s nimi v tomto stotožnená.
Billie Holliday hráte v divadle West ešte len krátko. Aký máte pocit z reakcie publika?
Máme kultivované publikum, ktoré vie, na čo prišlo, krásne reaguje a hneď na začiatku sa teší na to, čo ho čaká. Je to predstavenie o žene s "tučnou" dušou, bohatým prežívaním. Všetky piesne sa spievajú akoby samy do prekrásneho amerického jazzu tridsiatych rokov a na scéne znie aj živý klavír. Muzikál Kráľovná spieva blues, napísal a zrežíroval Nikita Slovák, hudbu nahral Anton Popovič s našimi najlepšími muzikantmi a choreografiu zostavil vynikajúci Igor Holováč. Diváci cítia aj ten rozmer, že všetky zložky, ktoré sa na predstavení zúčastňujú, sú v hravej harmónii. Teším sa, že v ňom hrám.
Prechádza na vás z Billie niečo do súkromia, keď sa skončí predstavenie?
To nie. Skôr z mojich posledných filmových úloh. Po ‚Děvčátku' a Neverných hrách ma niekedy doma dobehla depresia z osudov mojich filmových žien. Život, ktorý žijeme v týchto rokoch, sa mi nie veľmi páči. Už by som si zahrala niečo iné, čo ma posunie a rozsvetlí. Nielen to, o čom mám pocit, že na mňa aj tak zvonku útočí.
V Neverných hrách ste týranou ženou. Skúšali ste si pre seba pomenovať, ako ľudia vnímajú bezbrannosť?
Ľudia, ktorí sú priveľmi citliví, prirodzení v reakciách a s určitou dávkou detstva v sebe, sa naozaj stávajú fackovacími panákmi. Nemajú rozmer životného dravca, aby sa vedeli brániť. Myslím, že to majú napísané kdesi v očiach. Stávajú sa terčmi, ktoré je ľahké klamať, podvádzať a útočiť na ne.
Vo svojom okolí vyhľadávate viac bojovníkov alebo obete?
Som síce bojovníčka, čo niekedy zápasí s veternými mlynmi, ale snažím sa. Je to moja cesta a zvolila som si ju už dávno. Rada zdolávam prekážky, nech sú akékoľvek. Celý život však pomáham tým, čo sa brániť nevedia.
V ‚Děvčátku' spievate v bare na pražskom sídlisku Žbirkovu Atlantídu. Páči sa českým divákom?
Veľmi. Režisérovi Benovi Tučekovi sa v našich zemepisných šírkach podarilo urobiť krok dopredu v tom, že spojil výpoveď mladého človeka, ktorého videnie je flashové, akoby klipové, s dobrým európskym umením. Nielen že vás vierohodne vedie rýchlym strihom, ale ešte vás ťahá aj za srdce. Trvá na hodnotách.
Máte v Prahe zázemie, priateľov?
Žije tam silná slovenská spoločnosť. Moji spolužiaci zo strednej a vysokej školy, kolegovia, známi... Tvoria v Prahe príjemné zázemie ľudí, s ktorými sa kedykoľvek môžem stretnúť a pozhovárať. Je to fajn.
Nechceli ste tam ostať žiť?
Už prešiel ten čas, keď som chcela odísť, a veľmi ďaleko. Neodišla som kvôli mame a teraz sa mi moje odchody zdajú smiešne. Dnes sa mi už nechce začínať odznovu Je mi príjemnejšie byť v Prahe v úlohe hosťa, keď sa ku mne nedostávajú žiadne intrigy a klebety, ktoré existujú všade na svete. Keď som hosť, užívam si príjemné správanie a ohľady. Keby som tam žila, možno by som spadla do toho, čo sa mi nepáči ani doma.
Máte na mysli aj Varšavu, kde ste niekoľko mesiacov študovali? Hovoríte ešte po poľsky?
Všetky moje cestovné aktivity sa skončili narodením dcéry a jazykové znalosti upadli na bode mrazu. Keď človek nerozpráva, a zadarí sa mu ujsť od komunikačnej mely, ktorá je za dverami vášho domu, tak sa vám reč, aj keď na ňu máte talent, rýchlo vytratí.
Čím to je, že ste verná Bratislave, hoci ste zažili atmosféru mnohých veľkých miest?
Vyhovuje mi to tu. Keď si chcete vychutnávať anonymitu, na ulici sa stratíte ako ihla v kope sena, ale ak si chcete poklebetiť, vyjdete na Michalskú ulicu a vždy natrafíte na niekoho, koho poznáte. Je to veľmi príjemný rozmer malého mesta. Všetci o všetkom vedia. Keď niekoho potrebujete stretnúť, tak ho stretnete a všetko, čo sa v našom malom svete robí, určite sa dozviete.
Ako podľa vás vyzerá taký malý svet?
Dnešný materialistický svet mi popravde priveľmi nevyhovuje v tom, kam smeruje. Potrebujem mať sny a veriť, že raz bude všetko pekné a dobré. Ľudia musia dospievať k tomu, aby boli lepšími. Nemajú iné východisko. Napriek tomu k lepšiemu akosi neinklinujú, práve naopak. Človek sa kedykoľvek môže dať na stranu „reálneho" života, stať sa dravcom a začať útočiť, aby sa vôbec k niečomu dostal, ale to by som ja nechcela. Keď som doteraz vydržala takto bojovať, bolo by smiešne meniť svoju povahu, čo sa vlastne ani nedá. Na druhej strane, keby som si pripustila, že svet naozaj smeruje k horšiemu, už by som tu viac nemala čo robiť, lebo by mi padli všetky ilúzie. Môj malý svet je moja dcéra a práca.
Nie je negativita zjednodušením prežívania?
Negativita je zlá, treba ju negovať. (Smiech.) Ja si musím idealizovať aj realitu, lebo už tá je pre mňa niekedy krutá.
Nehľadáte východisko vo viere?
Som síce katolíčka ako väčšina Slovákov, ale v rámci cirkvi som bola odmalička veľmi spurné dieťa, ktoré sa akoby stále rúha. V skutočnosti som neskonale veriaci človek a od detstva si budujem vlastné božstvo aj vieru. Nemám len toho jedného Boha, pred ktorým sa vyplačete a zhodíte naňho všetky svoje hriechy, ale zodpovedám sa zo všetkého sama pred sebou. Mám pocit, že keby podobne veril každý, tak určite by tu bolo lepšie.
Zmenilo sa niečo vo vašom živote po tom, ako ste na jar získali cenu Český lev?
Nemyslím, že by sa niečo výrazne zmenilo, nežijeme v Amerike. Hoci ide o veľmi silné ocenenie a na Slovensku máme už niekoľko držiteľov krištáľových levov, veľa to pre nás neznamená. Život ide ďalej. Po troch dňoch slávy sa začína normálny kolobeh. Možno aj tri dni sú priveľa. Jediné, čo sa zmenilo, je tlak niektorých ľudí, ktorí ťažko znášajú cudzí úspech. Je silnejší a útočnejší. Zakaždým vzrastie aj mediálny záujem, ktorý dokáže nezmyselne ubližovať. Zrejme to však patrí k nášmu fachu. Nerozumiem tomu, ale asi to tak je.
Zhodli ste sa v tomto aj s ďalšími našimi "levicami" - Annou Šiškovou a Zuzanou Kronerovou?
Myslím si, že áno. Keď výkon ocenia aj za hranicami, je to signál, že človek robí svoju prácu dobre a má zmysel v nej pokračovať. Svojho leva vnímam práve takto, už som mala všelijaké zajačie myšlienky...
Chceli ste zmeniť profesiu?
V roku 1994 som získala hlavnú divadelnú cenu LITA, o ktorej sa vtedy veľa nehovorilo, ale pre mňa bola tichým, vnútorným víťazstvom. Keď sa takéto veci nazbierajú, odrazu sa zamyslíte, čo ďalej, veď sa tým aj tak nedá uživiť. Mala som pocit, že som dosiahla všetko, čo sa dalo, a ďalej niet kam ísť. Začala som uvažovať o tom, čo by som ešte chcela a dokázala v živote robiť. Rada by som vyštudovala psychológiu, o ktorú sa zaujímam už veľmi dlho. Cítim, že zmyslom môjho života je pomáhať ľuďom. Možno je to tým, že ako herečka sa vŕtam vo zvláštnych osudoch svojich postáv, v ich krehkých zmenách psychiky. Doma mám svojský klub bútľavej vŕby. Moji kamaráti sa ku mne chodia vyrozprávať a navzájom si radíme. Viem si predstaviť, že by som sa v staršom veku dokázala takému poradenstvu venovať aj profesionálne. Problém je len v tom - včas sa odhodlať a presvedčiť sa, že už bolo dosť herectva, lebo hneď ako sa postavíte na scénu, je to diagnóza na celý život a nedá sa jej len tak ľahko zbaviť.
Vraj píšete rôzne prozaické texty. O čom sú?
Píšem čím ďalej menej. Momentálne je adresátom moja dcéra, pre ktorú formulujem nejaké životné múdrosti, filozofujúce pohľady, relativizmy. V mladosti ide často človek hlavou proti múru. Trpké je, že kolobeh života je nemenný, nedá sa z neho vybočiť a poučiť sa z chýb predchodcov. Najprv ste bojovník na život a na smrť, a keď sa vám narodí dieťa, začínate byť opatrnejší. Nechcela by som sa dostať do pasívnej polohy, aby som na staré kolená iba spomínala, aký som mala krásny život.
V Čechách ste sa stali populárnou po televíznom seriáli ‚Zdivočelá země'. Líšia sa slovenskí a českí diváci?
Neodlišujú sa len diváci, ale aj kultúra ako celok. Sme, ako to už bolo veľakrát vyspievané, holubičím národom. Naša hrdosť sa veľmi skoro zhrbí, schová a kričí iba niekde doma pod pultom. Česi na rozdiel od nás potrebujú byť v obraze. Sú informovaní, veľa čítajú, navštevujú koncerty a divadlá - a netýka sa to len určitej vrstvy ľudí, je to naozaj široký záber. Nechcú byť ani na chvíľu vylúčení z verejného života. Snažia sa pomenúvať život okolo seba - či už doma, alebo na pive, zasahovať a byť účastní na všetkom, čo sa okolo deje. Naši ľudia sú viac introvertní a skeptickí. Máme bližšie k čechovovskému Rusku - skloníme hlavičky, plačeme a vnútorne sa trýznime a ľutujeme, aké je všetko zlé a nespravodlivé, nedokážeme mať nadhľad, aby sme mohli cez prekážky pokojne preplávať Na druhej strane sme určite citlivejší, dobrosrdeční a nie sme malicherní, čo zas znovu vedie ktrápeniu, pre nás takému typickému. Mladá generácia je však už svetácky ostrieľanejšia a sebavedomá...
Keď sú však českí hostia na Slovensku, tvrdia, že na rozdiel od Prahy panuje v Bratislave dobrá nálada. Nestretli ste sa s tým?
Vždy sa teším, keď sa im tu páči, lebo keď som medzi nimi v Čechách, neodpustia si, aby si z nás neuťahovali. Problémy máme v podstate rovnaké, ale rozdiel je v tom, že Česi nenadávajú do vlastných radov. Hneď ako prekročia hranicu, držia spolu, aj keď sa doma "nenávidia". My, bohužiaľ, svoje vnútorné nevraživosti prevážame aj cez hranice. Aj na tom vidno ich kultúrny posun. Všetko, čo je české, je pre Čechov na prvom mieste. Všetko, čo je slovenské, pre Slovákov nie je dosť dobré.
Na VŠMU vás svojho času vyhlásili za najväčší komediálny talent. Nechýba vám táto poloha?
Chýba! Mám už dosť tých tragických hrdinských žien, rada by som si dupla do nejakej dobrej komédie.

Kto je to
Janu Hubinskú (1964) ako študentku VŠMU vyhlásili za najlepšieho komika školy. Napriek tomu úlohy, ktoré ju neskôr preslávili, s humorom veľa spoločného nemali. Po štátniciach pobudla na muzikálovej škole vo Varšave, z ktorej sa pre úraz vrátila domov a stala sa speváčkou kapely G. Kovalla. V roku 1994 získala celoslovenskú cenu LITY za ženský herecký výkon v postave Ona hry Apatia režiséra M. Karáska. Hrala v zahraničných filmoch Exit 2, Gold, Karibik, Princezná a žobrák, a v najsledovanejšom televíznom seriáli ČT ‚Zdivočelá země', kde stvárnila hlavnú ženskú postavu Ilonku. Pre STV nakrútila 40-dielny rodinný seriál Invest story, filmy Najvyšší trest, Mučivé tajomstvo, alebo tv-inscenáciu Večer plný secesie v réžii J. Bednárika. Predstavením Smrť v ružovom, kde stvárňuje postavu Edith Piaf, otvorila divadlo West. Dnes tu hrá legendárnu Billie Holliday. S hudobným skladateľom V. Kubičkom na texty Z. Krížkovej, T. Janovica a D. Heviera naspievala CD Hotel Hazard. Na jar získala cenu Českého leva za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej postave vo filme B.Tučka ‚Děvčátko'.

Povedali o nej:
Dorota Nvotová, herečka
Počas nakrúcania ‚Děvčátka' sme sa s Janou Hubinskou rozprávali po prvýkrát. Pamätám si, že bola hrozná zima. Počas spoločného nakrúcania, ktoré trvalo asi tri dni, sme si dali spolu kávu. Vďaka filmovačke som zistila, že je to veľmi prirodzená kolegyňa, ktorá bojové podmienky znáša so stoickým pokojom.
Nikita Slovák, režisér
S Janou som sa stretol v predstavení, kde hrá absolútne nehrateľnú postavu americkej speváčky Billie Holliday. Zapísala sa vo mne ako obrovská kamarátka a profesionálka. Je to človek, ktorý si pozorne vypočuje problémy iných, ale svoje si necháva pre seba. Je "správny chlapík" - čo je u mňa kategória platná rovnako pre ženy aj mužov.
Benjamin Tuček, režisér
Jana je výborná herečka, má prirodzený, autentický naturel. Okrem toho, že je to krásna žena, žije v nej veľký komediant. Vie si robiť žarty zo seba rovnako ako z iných. Snúbi sa v nej originálne herectvo s jej ženskosťou. Mám ju rád.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: JENA ŠIMKOVÁ