Dvadsaťpäťročný Ahamad je jedným z 10 Afgancov v útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.

„Sú to ľudia, ktorí nepožiadali o politický azyl na Slovensku a nemajú nijaké doklady. Koná sa vo veci ich vyhostenia do krajiny pôvodu,“ hovorí riaditeľ zariadenia Ľudovít Bíró. Ďalších 83 Afgancov je v táboroch Migračného úradu Ministerstva vnútra SR v Adamove, Gabčíkove a v Brezovej pod Bradlom. Je to zlomok z tisícov ďalších, ktorí cez našu krajinu v tomto roku prešli na ceste do západnej Európy. Z domova ich vyháňa bieda a Taliban.

Domov sa zavolať nedá

Afganci v Medveďove o situácii vo svete vedia, aj o americkom útoku, ktorý hrozí ich krajine. Informácie im sprostredkúva personál tábora. Televízor nemajú, čas si krátia šachom, kartami, prechádzkami po objekte. Najžiadanejšími artiklami sú cigarety a telefónne karty - na skontaktovanie sa so známymi a na plánovanie ďalšej trasy. Domov do Afganistanu netelefonujú. „Domov sa dovolať nedá,“ konštatuje 26-ročný Hasmetullah. Zo skupinky má najlepšiu angličtinu, predtým, ako sa Taliban dostal k moci, študoval v Kábule na univerzite. Z desiatich sú šiesti Paštúni, ostatní Tadžikovia. Navzájom svojim jazykom nerozumejú, dohovárajú sa po perzsky.

Všetci sú moslimovia. „Je pravda, že islam zakazuje vydať hosťa. Usáma bin Ládin by mal z Afganistanu odísť,“ hovoria. Spojencami Talibanu sú podľa nich Pakistan, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, kam podľa nich bin Ládin môže utiecť.

Americký útok vítajú. „Taliban utláča slobodu a demokraciu v našej krajine, mali by ho poraziť. Aj my sme utiekli z domova pre Taliban,“ hovorí Hasmetullah. Ako bývalý študent politológie strávil 10 mesiacov vo väzení. „Ľudia v Afganistane nepodporujú Usámu bin Ládina. Nepodporujú teroristov. Máme radi Američanov,“ tvrdia svorne. Rovnako všetci hovoria, že sa chcú vrátiť domov, keď sa tam bude dať normálne fungovať. Zdôrazňujú, že z krajiny ich vyhnal nedemokratický režim.

Ahamad je jediný z nich ženatý. Manželku Fatimu s malým synom nechal doma. Americké útoky ich vraj neohrozia. „Sú v horách, pri hraniciach s Pakistanom.“ Šestnásťročný Hamid Amanala z Heratu na východe Afganistanu, stredoškolák, má doma rodičov a štyroch bratov. „Bojím sa o nich,“ hovorí.

Neistá budúcnosť

Z ničnerobenia v Medveďove sú Afganci nervózni. Chceli by už byť na Západe, zarábať, mať možnosť kontaktu s krajanmi. Na rozdiel od táborov migračného úradu ministerstva vnútra nesmú z tábora vychádzať. Aj po objekte sa pohybujú v sprievode policajta.

„Excuse me, sir,“ obracajú sa po anglicky na riaditeľa, len čo ho uvidia. Žiadajú, aby mohli odísť do iného, otvoreného tábora, z ktorého by mohli vychádzať von. Podľa zákona však nespĺňajú podmienky na pobyt v záchytnom utečeneckom tábore. Nepožiadali o azyl.

„Sir, čo s nami bude, keď nás odtiaľto pustíte? Do koľkých dní máme opustiť Slovensko?“ pýta sa Hamid. V Medveďove je už 24 dní, na budúci týždeň odchádza. Keď mu riaditeľ vysvetlí, že bude voľný, ale ak ho znova chytí polícia a zistí, že nemá doklady a povolenie na pobyt, skončí znova v Medveďove, protestuje. „Veď na nás môžu čakať hneď za bránou!“

Paradoxná situácia, ktorú si uvedomuje aj riaditeľ. „Aby sme ich mohli vyhostiť, musia mať nejaký doklad. Žiadame preto ich zastupiteľský úrad, aby ho vydal. Afganistan však nijaké doklady nevydáva,“ hovorí. Po 30 dňoch sú teda utečenci voľní. Legálne sa cez naše hranice nedostanú. Ak ich znova chytia u nás, ako cudzinci bez dokladov s nepovoleným pobytom skončia opäť v Medveďove. Len od ich šikovnosti závisí, čo s nimi bude.

Cesta domov neprichádza do úvahy.

BARBORA TANCEROVÁ