ad taký videoprojektor nepostavíme,“ povedali nám.
Učiteľka na Základnej škole Veternicová v Bratislave by chcela vytvoriť „kockáčov“, aby učenie bolo hrou. „Plánujem urobiť tri súbory po 30 kociek, aby sa k nim dostali všetci prváci. Päť strán chcem vyplniť obrázkami, číslami a pojmami, podľa jednotlivých predmetov. Šiestu nechám prázdnu a žiaci na ňu budú môcť kriedou dopisovať – bude to vlastne taká tajnička, smerovka, doplňovačka,“ vysvetľuje Bibiana Rusnáková. Len na zhotovenie kociek by však potrebovala okolo osemtisíc (jedna po 30 korún).
Na Strednej priemyselnej škole chemickej v Šali tiež cítia nedostatok učebných pomôcok: „Pomôcky, ktoré máme, sme dostali ešte pri vzniku školy, nové nemáme žiadne. Modely sú v dosť zlom stave, niektoré sme museli obnoviť. Sklá v laboratóriu takisto,“ hovorí profesorka chémie Mária Chudá. Hovorí, že ak majú peniaze, priebežne ich nakupujú.
Pri výučbe vychádzajú z toho, čo na škole bezprostredne majú. „Robíme jednoduchšie pokusy. Podstatu pokusu sa snažíme vyriešiť jednoduchou, nie zložitejšou cestou, aj na tom už môžu žiaci stavať,“ hovorí Chudá.
Aj oni si z času na čas pripravujú pomôcky sami a niektoré pokusy, napríklad o elektronegativite, si zas pripravujú sami žiaci.
Školám však chýbajú aj ďalšie veci, ktoré sa síce k učebným pomôckam priamo nezaraďujú, ale pri vyučovaní by „dobre padli“. V žiadostiach o granty často žiadajú napríklad počítače (aby sa deti naučili pracovať s internetom), digitálne fotoaparáty a videokamery (aby mohli zdokumentovať akcie, ktoré s deťmi robia), rádiá (aby sa deti mohli uvoľniť a zatancovať si) či videá (pozrieť náučný film). (sr)
