Zaujať deti sa dá nielen pomôckami, ale aj rôznymi výletmi a exkurziami, kde si môžu naživo prezrieť to, o čom v škole teoretizujú. Aj výlet však stojí peniaze, ktoré škola nemá. FOTO – ARCHÍV

Stav a počet učebných pomôcok je na mnohých školách katastrofálny. Niektoré používajú aj 20 či 30 rokov staré pomôcky, ktoré sa už rozpadávajú. Niektoré, najmä tie cennejšie, ako napríklad model vnútornej stavby človeka, majú žiaci aj zakázané chytať, aby ich nepoškodili. Môžu sa na ne len pozerať.

Na každú hodinu treba kvantá pomôcok: na biológiu obrazy a modely rastlín, mikroskop či obyčajnú pinzetu, na chémiu laboratórne vybavenie, chemické látky, skúmavky, na telesnú výchovu lopty, žinenky, švihadlá, rebriny, trampolíny, na zemepis mapy, kompas, atlasy či encyklopédie. A množstvo ďalších samozrejmostí, ako sú kriedy, tabuľa, fixky, knihy, rádio či počítač, ktorý by už tiež mal patriť k bežnému vybaveniu školy.

Štát školám prispieva na prevádzku, mzdy a učebnice, ale na rozvoj škôl či pomôcky už dlhé roky nie. Čo si škola nezoženie sama, nemá. Učitelia peniaze a dary získavajú od sponzorov (nie každého však baví stále niekoho prosiť) alebo ľahšou cestou: od rodičov. Tí prispievajú školám od 300 do 600 korún na pol roka, buď do triedneho fondu, alebo do rodičovského združenia. Prispieva každý, aj keď nechce, alebo na to nemá. Aj preto sa okolo vyberania „dobrovoľných“ príspevkov strhne občas lavína sťažností na školskú inšpekciu či ministerstvo školstva.

Je pravdou, že školy by mali pýtať peniaze len od rodičov, ktorí na to majú a ktorí chcú prispieť. Pýtajú však od všetkých: veď ako by to vyzeralo, keď jeden rodič dá a druhý nie?

Aj v tomto prípade však platí, že všetci rodičia od školy musia dostať potvrdenie o prijatej sume (príjmový doklad) a kedykoľvek majú právo skontrolovať, ako škola s ich peniazmi narába. (sr)