Slovenskí hokejisti jednoducho nemôžu prehrať s Maďarskom. To je neotrasiteľný fundament našich fanúšikov, ktorých v posledných rokoch pomaly, ale iste rozmaznali medaily z majstrovstiev sveta. Majú pravdu. Naša liga i reprezentácia, hoci aj tretieho rangu, má objektívne vyššiu športovú úroveň.
Ale aj v hokeji funguje fenomén nečakaného, nevyspytateľného. Rodí sa v kombinácii momentálneho zlyhania a na druhej strane heroického vypätia. Keby neexistoval, šport by bol nudný. História senzačných prehier obrov s trpaslíkmi v rôznych športoch je bohatá.
Problémom je špecifické vnímanie prehry s Maďarskom. Tak, ako si našinec si možno viac zgustne na víťazstve nad Čechmi ako s Kanadou či Ruskom, podobne rozhorčenejšie reaguje na potupu z maďarských hokejok. Často vstupujú do hry emócie nízkeho nacionalizmu.
To isté Maďarsko, čo nás pokorilo v Budapešti, pred dvoma rokmi na majstrovstvách sveta B-kategórie delilo iba horšie skóre od postupu do áčka. Išlo tam Dánsko, ktoré na tohtoročných MS vo Fínsku zdolalo USA 5:2 a potom remizovalo s Kanadou 2:2. Kanďania sa nešli od nešťastia obesiť, o pár dní sa tešili zo zlatých medailí.
Aj v minulosti sa nám na turnajoch občas pritrafila prehra s béčkarskou krajinou. Neskorší majster sveta Ján Lašák debutoval v reprezentácii 13. februára 1999 na Švajčiarskom pohári pri prehre s Talianskom (v tom čase síce účastník A-kategórie) 2:3. Prehra bola vtedy ostro kritizovaná, lebo tréneri zostavili tím z našich najlepších hráčov z Európy – Sekeráš, Višňovský, Pardavý, Kapuš a pod. Mladého nováčika Lašáka vtedy v Chure prehra trápila očividne najviac, hoci za góly nemohol. Skúsenosti ukázali, že na takéto prípravné turnaje prakticky nemá význam pozývať overených borcov, ktorí sú v kluboch preťaženými oporami a nemajú veľkú chuť vkladať do súbojov svoje dobre platené lakte a kolená.
Tréner František Hossa pozbieral či po viacerých ospravedlneniach skôr pozliepal tím z mladých perspektívnych adeptov na reprezentačný dres. Aj s tým rizikom, že sa takticky splašia, ako sa to stalo v dueli s Maďarskom. Je logická predstava, že ostrieľaní harcovníci ako Cíger či Šechný by si aj v miernejšom tempe takticky na Maďarov počkali a naložili by im desať.
Ich mladší nasledovníci prežívali facku v Budapešti naozaj ako životnú, čo sa v budúcnosti môže premeniť na devízu.
VOJTECH JURKOVIČ
