Slovensko zachvátila ďalšia módna vlna. Každú chvíľu sa zobudí z letargie nejaká záujmová skupina či skupinka a začne uvažovať, ako by sa dali bez väčšej námahy a legálne zarobiť nejaké slušné peniaze, keď už to veľmi nejde poctivou prácou. Najnovší a úplne legálny spôsob zarábania peňazí možno pracovne nazvať napríklad „fondizmus“. Fondizmus je nový módny podnikateľsko-filozofický smer založený na takejto základnej úvahe: Keď ja a moji kolegovia z rovnakého odboru nedokážeme predať naše produkty (výrobky, tovary, služby, umelecké diela…) spotrebiteľom tak, aby za ne chceli zaplatiť plnú cenu, skúsme to inak. Prikážme niekomu, kto má s naším profesijným odborom aspoň zdanlivo niečo spoločné, aby nám na našu činnosť povinne finančne prispieval. Presvedčime niektoré ministerstvo, prípadne skupinu poslancov, aby navrhli zákon, na základe ktorého sa zriadi nejaký fond, najlepšie ako neštátna verejnoprávna inštitúcia, pretože takýto typ inštitúcie podlieha pomerne slabej verejnej kontrole. Zaveďme povinnosť vybraných subjektov prispievať do fondu a naopak právo niektorých iných subjektov, napríklad mňa a mojich kolegov, čerpať z fondu prostriedky. O prideľovaní prostriedkov bude rozhodovať múdra správna rada, ktorú bude vymenúvať napríklad nejaký minister na návrh napríklad nejakého nezávislého združenia. Jeho členmi sme zhodou okolností ja a moji kolegovia. Naše dotované produkty budú potom lacnejšie a možno si ich predsa len niekto kúpi. A tak vzniká jeden skvelý nápad za druhým. Zriaďme fond na podporu exportu, cestovného ruchu, recyklačný fond či najnovšie Slovenský audiovizuálny fond. Tí, ktorí s nápadom prišli, ho vehementne obhajujú a vyťahujú argumenty hrajúce zväčša na emocionálnu strunu. „Musíme podporiť vyrovnanú obchodnú bilanciu štátu, zachovanie a rozvíjanie slovenskej národnej identity a kultúry, životné prostredie, budúcnosť našich detí…“ Je pritom zaujímavé a iste nie náhodné, že obhajcovia idey zriadenia fondu sa zvyčajne grupujú z kruhov blízkych potenciálnym poberateľom dotácií z fondu. Odporcami sú zasa zvyčajne tí, čo cítia, že do fondu budú skôr platiť, než z neho niečo dostávať.

Aj najnovšia diskusia o Slovenskom audiovizuálnom fonde, ktorého zriadenie navrhuje Ministerstvo kultúry SR, je len ďalším dejstvom tej istej frašky s podobným priebehom. Úradníci ministerstva, verme že v dobrom úmysle, podľahli úpenlivým volaniam organizácií združujúcich filmových tvorcov o akútnom ohrození pôvodnej slovenskej kinematografie a jej vytláčaní americkým komerčným brakom. Navrhli zákon šitý podľa predlohy dodanej slovenskými filmármi. Televízni vysielatelia, distribútori či prevádzkovatelia kín majú do fondu odvádzať určité percento z hrubých tržieb, mimochodom navrhnuté v naozaj likvidačnej výške. Prostriedky fondu sa majú podľa nejasných pravidiel používať na „podporu tvorby, výroby a šírenia audiovizuálnych diel“. Reakcia potenciálnych platiteľov na seba nedala dlho čakať. Ústami majiteľa najvýznamnejšej slovenskej súkromnej televízie označili zákonodarnú iniciatívu za výpalníctvo štátu v prospech kamarátov ministra kultúry. Hoci mediálny magnát zareagoval možno trochu tvrdšími slovami, než bolo potrebné, jeho slová sú celkom prirodzenou reakciou na ďalšiu snahu o posilnenie štátnokorporatívneho redistribucionizmu. Je normálne, že podnikatelia, ktorí si svoje peniaze musia zarobiť tvrdou prácou, sú citliví na to, keď im niekto iný chce na plody ich úsilia siahnuť za účelom získania vlastného prospechu. Ak chce niekto prevádzkovať súkromnú televíziu, môže tak po splnení stanovených podmienok. Štát ani žiadny pološtátny fond mu však na jeho podnikanie neprispeje ani korunou. Vložené peniaze sa musia vrátiť na komerčnom princípe. Ak chce niekto šiť šaty, dovážať železnú rudu, nakrúcať filmy alebo predávať hot-dogy a langoše, tiež tak môže slobodne urobiť. Prečo by však mal práve jeho produkty dotovať štát, teda všetci ostatní vrátane tých, ktorí si jeho produkty nechcú kúpiť? Je veľkou chybou, ak sa niekto domnieva, že má morálne právo násilím prinútiť iného, aby finančne prispieval na jeho aktivity, akokoľvek by boli tieto aktivity ušľachtilé.

Po niekoľkých mediálnych výmenách názorov a možno aj invektív medzi rozosvárenými stranami sa návrh zákona o zriadení Slovenského audiovizuálneho fondu zrejme dostane na rokovanie vlády, a ak ho táto posvätí, aj do parlamentu. Vyčkajme, či štátne orgány podľahnú zvodnému spevu sirén o záchrane pôvodnej slovenskej audiovizuálnej tvorby, alebo či aspoň raz dokážu dospieť k záveru, že v niektorých veciach je dirigistické zasahovanie štátu úplne nenáležité.

BRANISLAV ĎURAJKA
(Autor je pracovníkom Ministerstva hospodárstva SR)