Dracula Gerarda Butlera.
FOTO – MARNI GROSSMAN
Ako vyplýva z legendy o Draculovi, vykynožiť upíry je takmer nemožné. Podobne aj v dejinách filmu sa znova a znova budú vracať najmenej ďalšie storočie. Odkedy Draculu v roku 1897 stvoril írsky úradník Bram Stoker, fascinuje svetloplachá príšera vždy znovu.
Jeho prvá a podľa mnohých zo všetkých najsilnejšia filmová verzia – Nosferatu, bola nemá. Prvým filmovým Draculom bol Nemec Max Schreck, ďalším, už v o niečo voľnejšom hollywoodskom spracovaní z roku 1931 Maďar Béla Lugosi. V päťdesiatom ôsmom vzniklo hneď viacero pokračovaní. Roku 1992 nakrútil svoju hommage Draculovi Francis Ford Coppola. Medzitým si početní synovci transylvánskeho grófa rozdelili územie. Sloboda draculovského žánru tak pochopiteľne viedla k úpadku. Spústy paródií, slabých i lepších, spôsobili, že Draculu už nikto neberie vážne.
V polovici osemdesiatych rokov zmenil AIDS Draculu na milujúceho upíra, čo viac než po krvavom kŕčku túži po trvalom vzťahu. Pohryznutie sa zmenilo na výraz ničivej túžby po láske, na hlboký bozk, absolútnu formu spojenia. Stačilo zahľadieť sa do očí obete (Brada Pitta) uhryznutej Tomom Cruisom v Interview s upírom Neila Jordana (1994). Draculovské publikum, napokon, miluje hyperboly. Upírí žáner je žánrom kultov, citátov a návratov. A keď sa najnovší upír roku 2000 stal reinkarnáciou Judáša po jeho dávnej a, ako uvidíme, nie celkom vydarenej samovražde, Draculovi fanúšikovia sa majú v čom vyžiť. Ako inak môžu využiť znalecký potenciál, než tým, že si vychutnajú odchýlky?
Prvý, nemý Dracula Maxa Schrecka, bola skutočná vyziabnutá mŕtvola, s mechanickými pohybmi pavúka. Celý čas mlčala, a nemala na sebe vari ani gram mäsa.
„Dracula bol vždy kráčajúci falus,“ napísal pred časom francúzsky upirológ Roger Dadoun. Aktualizovaný Dracula roku 2000 už z degenerovaného aristokrata nemá nič. Obklopený sexi dievčinami vyzerá ako spevák z MTV poctivo navštevujúci fitnes. Má belostný chrup a svalnatého mäsa je na ňom dosť na to, aby mohol stvárniť hoci podmorského upíra v súboji s pobrežnou hliadkou v Baywatchi.
Dracula 2000 vyzerá ako pornohviezda, ktorej sem-tam prikážu zatváriť sa ako lord Byron. Podľa ohlasov svetovej tlače to vyzerá, že nový Dracula možno predsa len pomohol k novej ironickej renesancii témy.
Namiesto sladkastého orchestra sprevádzajú mladíka s pestovaným chrupom tvrdé metalové zvuky. Jeho tradičný draculovský čierny plášť s plachtiacimi rukávmi sa hodí aj do imidžu MTV. Správne mu veje pri počítačovej kung-fu akrobacii, bez ktorej, ako zrejme tvorcovia usúdili, to od čias Matrixu už nejde. Inak je nová verzia konštrukciou deja a konšteláciou postáv relatívne verná originálu.
Režisér Lussier ako-tak s úspechom rozohráva napätie, takže nepoškrvnené publikum do dvadsať rokov nebude sklamané. Možno ocení aj erotický význam Draculovho pohryznutia, rovnajúceho sa orgazmu, nevediac, že je to už len vyblednutá replika.
Nápad s biblickým pôvodom Draculu a rúhačské odvolávky na Poslednú večeru a Pannu Máriu nie sú celkom bez vtipu. Krásne telá, ktorými je príbeh zaplnený, sú trápne, a kvázihumorné pointy väčšinou dopredu známe. No strašidelný gróf, ako vieme, prežil už aj horšie časy.
ANDREA PUKOVÁ
