FOTO SME – PAVOL MAJER

„Terriblement envoětante!“ Napísala francúzska tlač o Antónii Miklíkovej z inscenácie hry L‘EtrangŹre (Cudzinka) dramatika Jean-Claudea Brisvilla. Nebol to jediný projekt, v ktorom herečka žijúca už sedem rokov vo Francúzsku predstavovala „hrozne očarujúcu“ cudzinku. ANTÓNIA MIKLÍKOVÁ je pomaly cudzinkou-profesionálkou. V dabingových štúdiách robí všetko, čo má prízvuk. Hoci aj taliansky.

Aké boli vaše francúzske začiatky?

„Cez brnianske Divadlo Husa na provázku som sa dostala do francúzskeho Blois na cirkusovú stáž. Vtedy som ešte Francúzom nerozumela ani slovo.“

Stáž v cirkuse? Chodili ste aj po lane?

„Neraz. Ale nebola som veľmi šikovná, tak som to nechala.“

Na Slovensku ste pracovali s režisérmi ako Roman Polák, Jozef Bednárik, Karol Spišák? Prečo ste dostali chuť zmeniť život?

„Nechcela som dopadnúť tak, že nebudem vedieť nič iné, ako hrať. Odišla som sa na Sorbonnu učiť sa po francúzsky. Získala som aj dvojročný diplom z dramaturgie. Potom som nejaký čas pracovala v UNESCO. K divadlu som sa dostala opäť cez preklady divadelných hier.“

Čakali na vás v novej krajine nejaké osudové stretnutia?

„Za také považujem predovšetkým stretnutie s autorom Jean-Claude Brisvillom. Napísal pre mňa viacero divadelných hier. V súčasnosti pripravuje text o Čechovovi, kde by som mala predstavovať Oľgu Knipperovú.“

A osudové zlomy?

„Rozviedla som sa. Chcela som viac pracovať a manžel nesúhlasil. Bola to dilema, ale vedela som, že človeka niečo stojí, ak sa chce niečomu venovať naplno.“

Aký je rozdiel v práci v slovenských a francúzskych divadlách?

„Pre divadlo si tam treba oveľa viac vytrpieť. Tam v divadlách nie je toľko kostymérok, nie sú maskérky, šepkár, rekvizitár – každý sa musí na predstavenie pripraviť sám. Ak, samozrejme, nehovoríme o hviezdach, čo si vlastnú kaderníčku či maskérku zaplatia. Herectvo je viac remeslom, skúša sa tam celý deň, nikto z hercov nefrfle. Úpravy sa v inscenáciách robia ešte aj po premiére. Od počtu repríz totiž závisí, či si herci niečo zarobia. Ani megahviezdy nemajú istotu, že ich produkcia neprepadne. Boj o diváka je neporovnateľne ťažší. Ide skutočne o prežitie.“

Nechýba vám stály súbor?

„Stály súbor, ako ho poznáme na Slovensku, je príjemná vec, ale zároveň to nie je také obohacujúce. Herec by mal vedieť reagovať na nových kolegov.“

Vládne tam pri obsadzovaní rolí nejaká protekcia?

„Robia sa konkurzy, ale hovorí sa tam o spriaznených divadelných rodinách. Režiséri si, prirodzene, vyberajú tých, s ktorými sa im robí dobre.“

Ako sa vám tam hralo na letnom Avignonskom festivale?

„Netušila som, do čoho idem. ChŹne Noir je síce jedno z najlepších off divadiel, hralo sa však v horúčavách, mali sme pol hodiny na prípravu scény. Avignon ma naučil absolútnej pokore k herectvu.“

Odporúčali by ste za takýchto podmienok ísť vôbec na Avignon-Off?

„Kto má odvahu, prečo nie? Dopriala by som túto skúsenosť predovšetkým tým, čo sú zvyknutí na komfortné zázemie. Veľa však záleží na šťastí.“

Myslíte, že ste ho mali?

„Kritiky vo veľkých denníkoch ako Le Monde či Libération boli pozitívne.“

Aká je cudzinka, ktorú v monodráme predstavujete?

„Je to slovanská imigrantka. Postavu napísal autor na základe našich osobných stretnutí. Muž si herečku vysníva ako romantickú a nežnú, ona sa však v istom okamihu jeho predstave vzbúri.“

Michel Demaulne, riaditeľ ThéČtre MoliŹre, s ktorým častejšie spolupracujete, prizval pred časom na hosťovanie aj režiséra Romana Poláka. To nie je častý prípad, však?

„Bolo to neuveriteľne riskantné rozhodnutie. Niekoľko slovanských režisérov má síce vo Francúzsku už meno, ale nateraz tam nikto zo Slovákov nerežíroval. Česi sú pozývaní častejšie.“

Ktorí z nich?

„Predovšetkým osobnosti ako Menzel či Krobot.“

Čo by ste poradili tým, čo snívajú o úspechu na francúzskych javiskách?

„Trpezlivosť. Radšej treba počkať, robiť niekedy aj pomocné práce, aby ste lepšie poznali fungovanie systému.“

A ak príde kríza?

„Treba si dôverovať, ale pre umelca je nevyhnutná aj istá miera neistoty, vnútorných pochybností.“

ZUZANA ULIČIANSKA