Zľava Dušan Vitázek ako Woof, Zuzana Mauréry ako Ronny, Ján Jackuliak ako Berger, Peter Veslár ako Hud, Pavel Moysés ako Hiram a Hana Holišová ako Jeaniev vo Vlasoch. FOTO – ČTK
Vlasy o Nová scéna Bratislava o Hudba: Galt MacDermot o Libreto: Gerome Ragni, James Rado o Preklad: Alexandra Ruppeldtová o Texty piesní: Ján Štrasser o Choreografia: Šárka Ondrišová o Scéna: Marek Hollý o Kostýmy: Kamila Polívková o Réžia a úprava: Dodo Gombár o Hrajú: Viliam Csontos/Ján Jackuliak, Dušan Vitázek/Martin Hudec, Peter Veslár/Matej Oravec, Jan Korbel/Martin Kaprálik, Katarína Hasprová/Zuzana Mauréry a ďalší o Premiéra: sobota 8. novembra
Na svoju dobu výstredné, ale stále hudobne husté Vlasy dostali nový strih! Afro, ostrá červená farba, melír, gelovanie i vyholenie im na Novej scéne celkom pristane. Vlastne, prečo nie? Bola by škoda, ak by kvôli čelenkám na dlhých splývavých vlasoch z kvetnatých šesťdesiatych rokov mali dnešní dvadsiatnici pocit, že ich rodičia boli možno aj mladí, ale nejako celkom inak. Svojím spôsobom sú Vlasy rodinným muzikálom. Deti by naň mali zobrať svojich nedospelých rodičov a rodičia zasa predčasne zrelé deti, aby spoločne opäť raz precítili, že konflikt slobodomyseľných zástancov anarchizmu a zodpovedných udržiavateľov poriadku je starší ako sa komukoľvek z nás kedy podarí byť.
Vlasy na Novej scéne nie sú muzikálom s jedinou hviezdou zmietajúcou sa v tŕnistom kroví komparzu. Ide v dobrom zmysle o kolektívny výkon, ktorý zanecháva príjemný pocit, že tridsiatka (krát dve obsadenia) sympatických účinkujúcich zozbieraných od Brna až po Banskú Bystricu tancuje, spieva, ba sem-tam aj hrá. Množstvo doteraz takmer neznámych mien je dobrou správou. Daňou za vyrovnané výkony je fakt, že na scéne znie striedavo slovenčina i čeština. Prekáža to však pravdepodobne menej než neumelé pokusy o vyslovovanie ia, ie, iu.
Tím okolo režiséra Doda Gombára, podpísaný aj pod úspešného Krysařa, si evidentne rozumie. Scéna Marka Hollého vytvára aj bez technicky náročných premien adekvátne atmosféry i účelné scénické priestory. Kostýmy Kamily Polívkovej sú autentické a slušivé, o choregrafii Šárky Ondrišovej sa dá hovoriť len v dobrom. Otáznym prvkom réžie zostáva všadeprítomný osudový element, všetkoobchytkávajúci divadelný bôžik. Podobné postavičky sme už Bednárikovi odpustili; musíme aj Gombárovi?
Narábanie s kultovou látkou si zakaždým vyžaduje poriadku dávku odvahy. Formanov indexový film, za ktorým sa kedysi cestovalo do slobodnejšej Budapešti, definoval obrazy i postoje pre celú generáciu divákov. Pri akýchkoľvek záberoch z odchodu vojakov si spomeniem na zúfalo sa otáčajúceho Bergera miznúceho v čiernom bruchu lietadla.
Mám nádej, že slovenská divadelná verzia ponúkne nové zážitky novým divákom bez toho, aby pamätníkom skazila ich spomienky. Ukazuje sa totiž, že výzva, aby sme nechali slnko pokojne svietiť, stále dokáže zdvihnúť zo stoličiek.
