FOTO - TASR
Na jar tohto roku čakali v hotelovej izbe luxusného berlínskeho hotela vybraní novinári na tri hviezdy súčasného Hollywoodu. Ako prvý prišiel režisér Spike Jonze (1969) v teniskách, džínsoch a vyblednutej červenej skejťáckej mikine. Muž, ktorý sa preslávil videoklipmi pre Beastie Boys, Björk či R.E.M. a zaujal filmovým debutom V koži Johna Malkovicha.
Tesne za ním herec Nicolas Cage (1964). Na to, že v Európe bolo ešte chladno, bol božský Nicolas až neprirodzene opálený, v ligotavosivom obleku a snehobielej košeli, z ktorej mu vykúkala chlpatá hruď. Na pravej ruke sa vynímali masívne zlaté hodinky a ešte masívnejší zlatý náramok. Presne tak si predstavujete príslušníka mafie.
Ako posledný vstúpil úplne ticho a nenápadne najstarší z nich CHARLIE KAUFMAN (1958).
Hoci je to jeden z najvyhľadávanejších hollywoodskych scenáristov súčasnosti, držiteľ dvoch cien Britskej akadémie a dvoch nominácií na Oscara a Zlatý glóbus, pri pohľade na neho by ste mu venovali pár korún. Strapatý, bradatý, vyťahaný sveter a vyšúchané menčestráky, aké sa nosili niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov. Režisér, hlavný predstaviteľ a autor scenára vstúpili ako skejťák, mafián a bezdomovec. Trojica prišla do Berlína uviesť spoločné dielo - film Adaptácia, ktorý s podporou Strieborného medveďa z MFF Berlín, Oscara, dvoch Zlatých glóbusov a množstva ďalších cien je práve v slovenských kinách. Charlieho Kaufmana požiadal denník SME o krátky rozhovor.
Vo filme Adaptácia vystupuje aj scenáristický guru Robert McKee, ktorý na prednáške vysvetľuje scenáristickú techniku. Máte aj vy svoje pravidlá, ktoré potom dodržiavate?
„Nie. Pracujem s námetom a nechávam koniec otvorený. Snažím sa postupne skúmať jednotlivosti a podľa toho upravovať dej.“
S písaním začínate od určitých scén?
„Niekedy áno. Niekedy od postáv, niekedy je na počiatku námet, jeho postupná vizualizácia.“
Vo filme Robert McKee hovorí, že Casablanca je najlepší scenár, aký bol doteraz napísaný. Bola to vaša pocta starému Hollywoodu?
„Robert McKee to vo filme hovorí preto, lebo to povedal skutočný Robert McKee, ktorý existuje.“
Súhlasíte s ním?
„Na to nemám vlastný názor.“
Nemyslíte, že v prípade takéhoto filmu je dôležité vidieť rozdiel medzi realitou a fikciou?
„Keď ste sa pri slove fikcia pozreli na mňa, mám to chápať, že ma považujete za fikciu? Ja som však naozajstný.“ (Smiech.)
V závere filmu spomínate na prázdniny v Prahe a návštevu bábkového divadla. Boli ste tam niekedy?
„Nie, ale rád by som sa tam niekedy vybral. Počul som, že ich bábkové divadlo je naozaj skvelé.“
Čo bolo pre vás pri písaní najpodstatnejšie?
„Že som mohol zahrnúť do scenára vlastné problémy s adaptáciou knihy. Producenti ma najali, aby som napísal scenár podľa knihy Susan Orleanovej Zlodej orchideí. A ja som si s ním nevedel rady. Keby to bol môj vlastný scenár, nechal by som to tak, ale oni si ma na tú prácu najali, dôverovali mi. Chcel som písať najmä o vášni a nadšení, pretože o tom je aj kniha Susan Orleanovej.“
Prečo o vášni?
„Pretože pravá vášeň vás dovedie k tomu, že prekročíte zaužívané hranice a rozhodnete sa podstúpiť riziko.“
Ako prijali producenti, keď ste im doniesli iný scenár, než aký si u vás objednali?
„Boli nadšení, ale neskôr som počul, že ho začínali čítať s veľkou nedôverou. Vraveli si: ‘Objednávali sme si u neho Zlodeja orchideí a on nám donesie Adaptáciu. A kto je to vlastne ten Donald Kaufman? Mysleli sme, že to napíše sám a nie s partnerom.‘“
Napísali ste scenár, jednotlivé scény a dialógy a potom príde na pľac niekto iný, zamaskujú ho a on hrá vás. Ako ste sa pri tom cítili, keď ste pozorovali interpretáciu seba samého v podaní niekoho iného?
„Prítomnosť na pľaci nebola taká hrozná ako sledovanie prvého zostrihu s divákmi, kde postava s mojím menom tak často masturbuje.“
Autor: MIRO ULMANBerlín-Bratislava
