„Chápem báseň ako pokus o rozhovor. Niekedy je priamo médiom toho rozhovoru, niekedy len náznakom, no na druhom konci mojej básne spravidla stojí niekto, kto je oslovený,“ hovorí v interview Ján Štrasser. Na rad však prídu, samozrejme, aj Štrasserova publicistika či jeho texty pre Milana Markoviča, operety, muzikály a ďalšie divadelné žánre. Rubrika Romboid špeciál je venovaná (Vladovi) Ballovi, po jeho troch prózach nasleduje štúdia Stanislavy Chrobákovej-Repar. „Či už kritika prijímala autorovo úsilie kladne, alebo záporne, spoločným, opakovane konštatovaným znakom Ballových próz je čosi, čo by sme mohli nazvať autorovou vášňou pre text,“ konštatuje Chrobáková.
Ďalšou lahôdkou je čítanie Thomasa Bernharda. Okrem úryvku z jeho románu Pivnica sú prekvapením najmä básne - nie každý vie, že tento skvelý rakúsky prozaik a dramatik začínal práve nimi. Keď v roku 1993 vyšli jeho Zobrané básne, kritika napísala: To, že sa na lyriku Thomasa Bernharda zabudlo, je nepochopiteľné, pretože spletitá temnota jeho próz sa dá preraziť len vtedy, keď poznáme jej pôvod - veľký lyrický výbuch v jeho básnických textoch. Vo svojej rubrike De disciplina et arte nám Peter Michalovič objavuje mladého slovenského spisovateľa Michala Laczu, ktorý od roku 2000 žije vo Fínsku. Samozrejme, jeho portrét dopĺňa poviedka Bez koreňov. (ba)
