FOTO – ČTK
analýz. Je vyhľadávaným expertom na problematiku zdravotníckej politiky, zvlášť liekovej politiky. Pre SME hovoril o kríze v českom a slovenskom zdravotníctve.
Problémy má české aj slovenské zdravotníctvo. Obe sa boria s dlhmi, čelia nespokojnosti pacientov a lekárov. U nás sme už zaviedli poplatky, nemocnice sú delimitované na samosprávy. Myslíte si, že ideme správnym smerom? Prinesie to zlepšenie?
„Asi neexistuje krajina, ktorá by mohla povedať, že so zdravotníctvom nemá problémy. Problém je, že na Slovensku máte slovenskú ekonomiku. Ekonomika má prvok národný a prvok medzinárodný. Medicína má však prvok len medzinárodný. Poznatky o tom, ako liečiť, dostupnosť liekov a lekárskych technológií je medzinárodná vec. Občania Slovenska sa môžu dočítať, že tú či onú chorobu možno liečiť tým či oným spôsobom, alebo liekom. Stále je tu však tá slovenská ekonomika – a svetová medicína. To sa, skrátka, nedá riešiť primitívnym spôsobom. Chápem ľudí, ktorí sa sťažujú, že si celý život platili zdravotné poistenie a teraz si musia zaplatiť za lieky, za ošetrenie, za deň hospitalizácie. Na druhej strane majú možnosť výberu. Môžu si vybrať slovenské zdravotníctvo, ktoré bude zodpovedať slovenskej ekonomike, a potom nebudú nič priplácať. Alebo môžu chcieť svetové zdravotníctvo, ale potom im nezostane nič iné, len dodať do systému svoje vlastné peniaze. Je to, žiaľ, takto a platí to rovnako pre Česko, Maďarsko…“
Čo si myslíte o poplatkoch?
„Niečo podobné sme navrhovali v roku 1997 v Českej republike, v čase, keď som bol námestníkom ministra zdravotníctva Nebola politická vôľa. Ale smer, ktorý bol zvolený na Slovensku, je podľa môjho názoru správny. Ten, kto je v nemocnici, musí jesť takisto, akoby jedol doma. To, že si zaplatí, nepovažujem za nič nesprávne alebo nesystémové, je to prirodzená vec. Ten istý pacient, ak je v ústave sociálnej starostlivosti, si za jedlo platí a nikomu sa to nezdá neprirodzené. V Európe je to obvyklý trend. Iná vec je, akým spôsobom sa to urobilo legislatívne. Myslím si, že je tam rad nešťastných právnych formulácií. Obávam sa, že by sa mohlo zopakovať to, čo sme zažili v Českej republike, keď Ústavný súd v roku 1996 zrušil vyhlášku o výraznom znížení úhrad poisťovne za mnohé lieky. Je možné, že sa niečo podobné stane aj u vás. Otázka je, ako to potom bude slovenská vláda riešiť.“
Bude sa v Čechách znova navrhovať zavedenie poplatkov? Na Slovensku by mnohí radi počuli, že „ste si vzali príklad“.
„Nie je podstatné, kto si z koho berie príklad. V celej Európe od seba všetci opisujú. V Českej republike tiež dôjde k zmenám, je to len otázka času a politickej vôle. U vás aj u nás politici trpia istým druhom ‘sociálnej fóbie‘. Majú pocit, že ich chcú ich politickí partneri zničiť, dehonestovať. Nie sú schopní komunikovať. Ak sa pozriete na krajiny Európskej únie, tam je množstvo názorov, ale politici netrpia sociálnou fóbiou, a dokážu komunikovať reformné kroky ako napríklad teraz v Nemecku. Ľavicová vláda tam pripravila pomerne pravicovú reformu zdravotníctva. V Česku zatiaľ poplatky asi zavádzať nebudeme. Môj názor je, že problém je niekde inde. Lieky sa predpisujú často zbytočne a pacienti ich v skutočnosti neužívajú, a časť z nich dokonca zahodia bez toho, aby ich použili čo len raz. Potrebné teda je nielen zaviesť poplatok 20 korún, ale zaviesť systém, ktorý by motivoval lekára predpísať lieky len tam, kde to treba, a motivoval pacienta, aby liek, keď ho už dostane, správne užíval.“
Kto je podľa vás ďalej v zavádzaní správneho systému v liekovej oblasti?
„Myslím si, že sme v tom tak rovnako. Obidve krajiny v tejto oblasti neboli schopné predložiť niečo rozumné. Poplatok 20 korún je dobrá vec, ale nevyrieši problém vysokej spotreby liekov. Krátkodobo zníži spotrebu, ale uvidíte, že sa to možno za rok vráti späť.“
Aj u nás, aj u vás sa hovorí, že je prebytok lôžkových zariadení. U vás aj u nás sa delimitovali na kraje a mestá a zápasia s dlhmi, zápasia o to, či prežijú.
„Toto zase nie je problém len Česka a Slovenska. Väčšina európskych krajín to riešila v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Máme oblasti, kde pacientov zbytočne hospitalizujeme, ale zároveň máme oblasti, kde vieme, že presun pacienta do ambulantnej starostlivosti bude drahý, Ale nie sme ochotní nájsť toho spoločného menovateľa, ako to riešiť optimálne. A zase, v každej európskej krajine to riešili ináč. V Dubline, ktorý je väčší ako Praha a Bratislava dohromady, asi pred siedmimi rokmi zrušili všetky menšie pôrodnice, a nechali jednu obrovskú. Vyvolalo to, samozrejme, veľkú diskusiu. Dnes však vidia, že to bolo dobré. Zlepšili sa všetky parametre. Vo Švajčiarsku zase povedali kantonom – ak chcete nemocnicu, tak si plaťte polovicu nákladov. A kantony sa museli dohodnúť, kde ju naozaj chcú mať a kde nie.“
Kde je teda kľúčový problém?
„Kľúčový problém českého a slovenského zdravotníctva nie je ani v počte nemocníc, ani v liekoch. Problém je v počte kontaktov pacienta s lekárom. V Čechách chodí pacient ročne 15-krát k lekárovi, na Slovensku 16-krát. V Maďarsku dokonca 19-krát. Každá návšteva generuje náklady – vyšetrenie, lieky. Prečo chodíme k lekárovi tak často, keď priemer v únii je 7 návštev lekára ročne a v USA 5-krát? Sme viac chorí? Sme zraniteľnejší? Nie – sme na to zvyknutí. A tiež nás tí lekári pozývajú. Povedia – pán Novák, ten váš tlak sa mi nepáči, skontrolujem vám ho. A napíše si kontrolné vyšetrenie. A o tri týždne ho pozve znova.“
Kedy teda podľa vás dosiahneme istú optimálnu úroveň v zdravotníctve, aby to nebolo stále len o dlhoch, kríze a nespokojnosti všetkých?
„Definitívne nikdy. Keďže tento problém nevyriešil ešte nikto na svete. Ale stav, keď sa situácia stabilizuje, príde skoro. To skoro rozumejte tak šesť – sedem rokov. Musíte však splniť základné podmienky. Musí byť politická vôľa na dohodu o tom, čo sa z toho ‘svetového zdravotníctva‘, ktoré je k dispozícii, bude liečiť a platiť a čo nie. A slovenská ekonomika musí rásť tempom, ktoré jej umožní v krátkom čase sa v Európskej únii priblížiť aspoň k tým ekonomicky najslabším krajinám.“
