FOTO – ARCHÍV SME

Zmeny po roku 1989 a demografický vývoj odhalili, že obidve krajiny majú prebytok „drahých“ akútnych lôžok, a naopak chýbajú im „chronické“ lôžka, kde by sa pacienti doliečovali.

V obidvoch krajinách sa uskutočnila transformácia vlastníckych pomerov v zdravotníctve. Veľké koncové a fakultné nemocnice zostali pod správou štátu, menšie okresné a mestské nemocnice sú od začiatku tohto roku delimitované na krajské samosprávy a mestá.

Česko

V Českej republike krajské nemocnice riešia problém s financovaním, ktorý sa spája s problémom politickým. Krajské samosprávy väčšinou ovláda opozícia, ktorá má záujem opatrenia centrálnej vlády čo najväčšmi kritizovať. Kraje odmietajú byť zodpovedné za nepopulárne rušenie nemocníc a žiadajú, aby vláda cez poisťovne zabezpečila aj naďalej financovanie všetkých nemocníc. Ministerka Součková nesmelo začína hovoriť o poplatkoch a o šetrení na nemocniciach. Zákony, ktoré by zabezpečili poplatky za stravu v nemocniciach, priplácanie za niektoré výkony, však vláda nemá v programovom vyhlásení.

V súčasnosti je situácia napätá. Nespokojné sú nemocnice, kraje aj lekárska komora. Tá vyzvala ministerku Součkovú, aby odstúpila. Všetky zložky zdravotníckeho systému volajú po zásadnej reforme zdravotníctva.

Slovensko

Na Slovensku je problém podobný, rozdiel je však v prístupe ministerstva.

Jedným z prvých krokov Rudolfa Zajaca bolo zavedenie 50-korunového poplatku za pobyt v nemocnici. Minister si svoje opatrenie pochvaľuje, tvrdí, že spôsobilo, že nemocnice dnes nemajú dostatok pacientov a musia sa transformovať. Zaviedol aj opatrenia, ktoré majú zabezpečiť podporu jednodňovej chirurgie, aby pacienti nemuseli ležať pri niektorých zákrokoch v nemocnici.

Nemocnice, naopak, poukazujú na to, že majú také nízke limity od poisťovní, že nemajú za čo liečiť, nie preto, že by nebol dostatok pacientov. Zajacova reforma podľa lekárov znamená nie reformu, ale len úsilie prispôsobiť systém slabým ekonomickým možnostiam a prenesenie záťaže na pacienta.