FOTO – ČTK
Oddávna vieme, že človek je článkom živočíšnej ríše. Vedecky to však dokázal až Darwin v 19. storočí. Odvtedy vzniklo viac prírodovedných odborov, ktoré v Darwinovom diele pokračujú. Nachádzajú stále viac spojív medzi človekom a ostatnými živočíchmi, najmä jeho bezprostrednými predchodcami, primátmi. A nielen fyzických, ale už aj psychických. Takými odbormi sú genetika, sociobiológia, dnes už aj memetika a vôbec nie na poslednom mieste aj etológia. Jej zakladateľom bol rakúsky biológ, nositeľ Nobelovej ceny (1973) Konrad Lorenz. Narodil sa pred sto rokmi – 7. novembra 1903.
Lorenz si všimol, že každý živočíšny druh charakterizujú nielen telesné znaky, ale aj jeho správanie. Ba správanie je niekedy spoľahlivejším znakom určitého druhu než jeho telesné znaky. Začal ho študovať, a tak založil novú vedu – etológiu. Teóriu správania.
Najprv celkom všeobecnú, po čase sa z nej však vyčlenila jej časť, pre nás najzaujímavejšia – humánna etológia, teória správania sa človeka. Aj človek sa totiž správa osobitým, pre svoj druh charakteristickým spôsobom, ktorý je všeobecný, vrodený a má aj mnoho spoločného s ostatným živočíšstvom, predovšetkým zasa s primátmi.
Popri rozume má totiž aj on inštinkty ovládajúce toto správanie, a medzi nimi aj „veľkú štvoricu“, spoločnú s ostatnou ríšou: hlad, sexualitu, strach a agresivitu. Inštinkty pracujú samočinne a pravidelne, budia sa ako nervové vzruchy, nútia človeka hľadať predmet ich uspokojenia, po ňom doznejú a po čase sa celá procedúra opakuje.
Spomedzi všetkých inštinktov venuje Lorenz a jeho kritici najväčšiu pozornosť agresivite. Vcelku sa odsudzuje, Lorenz však poukazuje aj na jej pozitíva, bez ktorých by ju príroda človeku nebola dala. Sú ňou napríklad konkurenčné boje a víťazstvo najzdatnejšieho, schopného zabezpečiť skupine, druhu ďalší úspešný vývoj.
Dozaista, Lorenz vie aj o jej veľkých hrozbách, najmä u človeka. Kým zvieratá majú inštinktívne zábrany, ktoré tíšia jej nebezpečné účinky, človek ich vývojom stratil. Je vôbec takmer jediným tvorom, ktorý na základe vnútrodruhovej agresivity zabíja aj príslušníkov vlastného druhu, kým zvieratá sa zabíjajú len medzidruhovo, pre obživu. Čo viac, vedecko-technický vývoj dáva dnes do rúk človeku, stojacemu inštinktovo na úrovni pračloveka, možnosti nielen sebavyhubenia, ale zničenia života na zemi vôbec.
Preto Lorenz kladie veľký dôraz na ľudskú mravnosť, ktorá má nahradiť stratené zábrany a má byť predovšetkým dielom rozumu. Zvieratá mravnosť nemajú a správajú sa len spôsobom podobným mravnosti, kým pre človeka je veľmi dôležitá, hoci nedokáže vždy odolať náporu mocných inštinktov. Preto Lorenz, majúci veľké obavy o budúcnosť dnešného ľudstva, navrhuje podporovať všeľudské činnosti zbližujúce národy a ľudstvo. Sú to veda, umenie, šport, ale aj smiech, nadväzovanie osobných známostí a iné. Človek vraj strelí do cudzinca, nie však do osobne známeho. Žiaľ, vývoj, umožňujúci zabíjať na diaľku, dovoľuje pilotovi, ktorý inak nevykrúti krk ani sliepke, pokojne sypať na mestá koberce bômb, lebo nevidí, akú hrôzu spôsobuje. Môžeme dodať, že dnešné raketové strely so smrtiacimi hlavicami to umožňujú ešte lepšie.
Lorenz však vidí aj iné nebezpečné nedostatky človeka. Poukazuje na ne v práci Osem smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva. Vznikli v dôsledku „porúch istých špeciálnych mechanizmov správania“, takže sú to vlastne „patologické javy“, ktoré tiež môžu viesť k záhube ľudstva. Sú však liečiteľné ako mnohé choroby vôbec.
Niektoré z nich sú: preľudnenie, ničenie prírodného prostredia, pretekanie človeka so samým sebou, ktoré umožňuje technologický vývoj, spohodlnenie života, v dôsledku ktorého človek stráca odolnosť voči prekážkam a radosť z ich zdolávania, ďalej rozchod s tradíciou, rastúca poddajnosť ľudstva voči doktrínam, totiž jeho manipulovanie veľkovýrobcami na jednej strane a straníckymi aparátnikmi na druhej strane (kniha vyšla pred pádom komunizmu) a iné.
Lorenz však nie je pesimista a verí v človeka. Skončím jeho známymi slovami: „Dlho hľadaným medzičlánkom medzi zvieraťom a skutočne humánnym človekom sme my.“ Ozajstnými ľuďmi teda ešte len budeme.
Zajtra – Ivan Alexejevič Bunin
Autor: TEODOR MÜNZ pre SME
