eme.
„Slovanské hroby boli jednoduché kopčeky so zeleným kobercom. Spočiatku pochovávali príbuzných vedľa svojich príbytkov, neskôr na kopec pod stromy. Verili, že duch človeka prechádza do stromu. Zomretý mal z kopca lepšie vidieť, čo sa deje v ich dedine a mal byť bližšie k Bohu. Tento zvyk pretrvával do stredoveku. Dnešné cintoríny sú zabetónované plochy, ktoré nepotrebujú pravidelnú údržbu. Prevládajú na nich umelé kvety. Súvisí to s hektikou života. Ľudia nemajú čas chodiť na ne často,“ hovorí záhradná architektka zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Anna Dobrucká. Aj hrob chcú mať ľudia prakticky čo najbližšie k bydlisku.
Ešte na začiatku dvadsiateho storočia sa cintoríny v meste a na dedine odlišovali. Vidiecke boli viac trávnaté a bohaté na výzdobu kvetov. Dnes sa rozdiely zmenšujú. „Dedinským cintorínom najmä na južnom Slovensku chýbajú stromy. Cintorín je pietne miesto, kde sa človek má stíšiť a rozjímať. Ťažko sa mu to podarí, keď hroby od obytných domov oddeľuje iba priehľadný plot. Drevené a liatinové kríže či sošky nahradili drahé náhrobné kamene, ktoré sú často bez nápadu,“ hovorí architektka. Všimla si, že v Maďarsku dávajú na hroby drevené plastiky namiesto krížov a tento zvyk sa už objavil aj u nás v pohraničí. (bej)
