nemeckých spisovateľov. Z nich najmä meno Franza Kafku je nezameniteľne spojené s Goldstückerom, no o tom aspoň zmienka neskôr.
Eduard Goldstücker (1913-2000) sa niekoľko rokov pred smrťou rozhodol spísať celoživotné zážitky, z nich vyšla teraz kniha Vzpomínky 1913-1945 (G plus G, Praha 2003), zachytávajúca autorovo detstvo na Orave, gymnaziálne štúdiá v Košiciach a vysokoškolské v Prahe, kde v období 1931-1936 študoval na Karlovej univerzite germanistiku a romanistiku. Boli to pre neho tri rozhodujúce medzníky, v ktorých sa zo židovského dedinského chlapca vyvinul začínajúci intelektuál. Nasledujúce roky 1938-1945 po nútenom exile do Anglicka boli už tvrdou realitou cudzieho sveta, kde sa okrem postgraduálu na univerzite v Oxforde zapájal do diania v československej politickej emigrácii.
Domáca časť Goldstückerových pamätí sa začína genealógiou jeho rodiny. Jeho spomienky na detstvo sú plné drobných zážitkov, do ktorých vplietol aj otázku vlastného židovstva, čo onedlho zmenilo osud jeho i celej rodiny. K rokom na gymnáziu sa viažu zároveň jeho literárne začiatky v študentskom časopise, prvé preklady z nemčiny.
To všetko pokračovalo nezmenšenou mierou i v Prahe, kde sa výborne uplatnil jeho organizačný talent, hlavne v Spolku poslucháčov filozofie a v ľavicovo, či priamo komunisticky orientovanom spolku Kostrufra. Goldstückerova Praha zaujme hlavne politickými aktivitami tohto vysokoškoláka, ktorý sa aj po toľkom časovom odstupe otvorene priznáva ku komunistickej ideovej orientácii, aká bola charakteristická pre veľkú časť neskorších významných českých spisovateľov, pripomína však i viaceré pochybnosti a sklamania. Vzácny materiál predstavujú jeho spomienky na osobné stretnutia s profesormi, vtedy už slávnymi, budúcimi kolegami, priateľmi, ktorí sú súčasťou literárnej histórie, pozoruhodné boli jeho stretnutia s Kafkovou priateľkou Milenou Jesenskou.
Vzrušujúco pôsobí kapitola o úteku pred nacistami do Londýna, no svoj exil už nerozpracoval tak podrobne, zameral sa skôr na vtedajšie politické udalosti. A vlastne tu sa jeho memoáre končia a to je obrovská škoda, lebo hlavne jeho ďalší život je priam stvorený na životopis.
Podľa doslovu Lenky Reinerovej Goldstücker vydal svoje pamäti v plnom rozsahu roku 1989 v Nemecku, no pre české vydanie ich chcel prepracovať, zrejme nestihol. Takto je čitateľ ukrátený o fakty, ktoré tvoria dôležitú kapitolu našich povojnových dejín: Goldstücker bol prvým československým veľvyslancom v Izraeli, začiatkom päťdesiatych rokov odsúdený komunistickým režimom na smrť, potom na doživotie, po rehabilitácii prednášal germanistiku v Prahe, roku 1963 zorganizoval v Libliciach medzinárodnú konferenciu o Kafkovi, ktorá vyvolala priam svetovú senzáciu, blízku škandálu, po okupácii 1968 znovu emigroval do Anglicka a roku 1990 sa vrátil. Zostáva otázkou, prečo doteraz nevyšli Goldstückerove spomienky kompletne po česky, ak už v nemčine existujú?
