"Kedy pôjdete na hroby?" znie najčastejšie otázka týchto dní. Chodíme na hroby, nosíme kvety, zapaľujeme sviečky. Spomíname postojačky na našich blízkych, ktorých na nohy staviame už len my, pretože ešte sme. Zvláštne, akí sme my ľudia trúfalí a sebaistí. Stojíme v piete nad hrobom, pred nami rukolapný dôkaz našej obmedzenej existencie, a my si aj tak v duchu fandíme - nám sa to predsa nemôže stať! Ten, čo tu leží pred nami, mal smolu, ale my prekonáme všetko! Predsa to, čím žijeme, čo tak veľmi ľúbime, na čo myslíme a čo práve riešime, sa nemôže len tak stratiť a takto fatálne skončiť.

Ešteže je tu raz do roka príležitosť presvedčiť sa o opaku. Ticho cintorínov, rozžiarené sviečky - slniečka druhého sveta, záplava kvetov a vencov vládnu teraz našou krajinou. Moc preberajú tí, ktorí nás predišli do večnosti a nepriamo nás nútia stíchnuť a zamyslieť sa nad našou istotou a sebavedomím. Sú na druhej strane, zanovito mlčia a predsa sa sem-tam naliehavo ozvú, aby nás zahanbili a zadržali pred nejakým skutkom, ktorý sa nepatrí. Živému to ešte môžete vysvetliť a nejakým spôsobom všetko pred ním odčiniť. Ako sa však ospravedlniť pred hrobom otca alebo matky?

Woody Allen hovorí: "Ak chceš zabaviť Boha, zoznám ho so svojimi plánmi do budúcnosti." Skvelý návod, ako viesť rozjímanie, okrem modlitieb a spomienok na zosnulých. V našich končinách je zvykom všetko svoje si ohradiť - to je moje, a basta! Ešte aj hroby si nejakým spôsobom vyhradzujeme, len pre seba. Tu ležím ja a moja rodina. Amerika, kult súkromného vlastníctva zaživa, to po smrti nerešpektuje. Zelená lúka patrí všetkým, len kríž ostáva súkromný. Kríže s menom stoja bez ohrádky a plotu. Na cintoríne sme si všetci rovní, a nie ako istý pomník v Slávičom údolí - "Tu leží predseda KNV". Humorista, ešte aj po smrti!

Jeden ujo z našej dediny vždy, keď ma stretol, mi zvykol hovoriť: „Ak stretneš môjho syna, povedz mu, nech ma príde pozrieť, lebo keď budem na cintoríne, môže ma v riť bozať aj so svojou kyticou!"
Poponáhľajme sa, kým sme ešte tu.
Váš stĺpček