Mikuláš Dzurinda v priateľskom stisku Silvia Berlusconiho, ktorého krajina teraz predsedá Európskej únii. FOTO TASR - VLADIMÍR BENKO
Zmluva ustanovujúca ústavu pre Európu je kľúčovým dokumentom únie. Ústavne sa má stať jej základným zákonom. Podľa Laekenskej deklarácie z roku 2001 mala smerovať „k jednoduchšej únii“, priblížiť európske inštitúcie k občanovi, „vyjasniť, zjednodušiť a upraviť rozdelenie kompetencií medzi úniou a jej členskými štátmi“, „lepšie definovať jednotlivé nástroje únie“ a vyriešiť otázku, „či by sa ich počet nemal znížiť“.
Podľa týchto predsavzatí musíme hodnotiť dokument, ktorý vzišiel z Konventu. A výsledok je z ústavného aj politického hľadiska skľučujúci.
Ústava je základným zákonom štátu. Ústavou sa stáva Európska únia zo zákona právnym subjektom, a teda jedným štátom, ktorého právo sa záväzne, základným zákonom najvyššej sily stáva nadradené právu jednotlivých štátov. To je kľúčový moment zmeny. Európska únia ako jeden štát však fakticky neexistuje. Preto zostáva aj ústava hybridom. Predovšetkým neodstraňuje doterajší deficit demokracie. Neutvára štandardný typ parlamentnej demokracie, ktorej základom sú voľby a deľba moci medzi moc zákonodarnú a výkonnú. Jednotlivé inštitúcie únie si konkurujú a vytvárajú slučky, ktoré ich činnosť sťažujú či znemožňujú.
Ústava je vnútorne nesúdržná. Obsahuje časti, ktoré majú charakter ústavného zákona, a časti deklaratórne. Jednotlivé časti si odporujú a vzájomne sa vylučujú. Ústava neutvára jasnú deľbu kompetencií. Okrem kompetencií únie a jej členov zakotvuje spoločne prináležiace kompetencie, ktoré vytvárajú predvídateľné konflikty medzi úniou a jednotlivými členmi. Technicky je vyladená tak, aby v prvom rade umožňovala obmedzovať princíp subsidiarity, rozhodovania na úrovni najbližšie občanovi.
Ústava vykazuje významné momenty centralizmu a etatizmu. V charte zakladá sociálne práva, ktoré sú v priamom rozpore s nevyhnutnými ekonomickými a sociálnymi reformami. Reformujúce sa štáty ju budú musieť v prípade prijatia ignorovať a postupovať protiústavne.
Ústava predpokladá vznik spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá otvára doširoka dvere na zhoršenie, či dokonca až vypovedanie euroatlantickej spolupráce, na ktorej je postavené celé mierové usporiadanie civilizovaného sveta.
Ak bolo deklarovaným úmyslom utvoriť dokument, ktorý by zlepšoval a zjednodušoval súčasný právny stav v únii, výsledkom je text, ktorý ho fakticky zhoršuje. Z toho vyplýva základný politický problém. Politické elity únie a jednotlivých členských štátov stoja pod tlakom úspešného prijatia ústavy. Preto utvárajú verejný tlak, v ktorom občanov zavádzajú.
Prvým a základným zavádzaním je spájanie ďalšej existencie únie s prijatím ústavy. Únia môže (a menej horšie) fungovať bez ústavy. Typickým zavádzaním je tvrdenie, že o prijatí ústavy fakticky rozhodli predvstupové referendá. Zamlčiava sa fakt, že štáty budú vstupovať do inej únie, než o akej hlasovali v referende.
Ďalším zavádzaním je spôsob rozhodovania o prijatí ústavy. Fakticky rozhodujú najužšie politické elity, predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí. Tí síce majú mandát parlamentov a vlád, ale ten ich na nič nezaväzuje. Príklad premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý ešte ani len nevstal zo zasadnutia vlády a už oznámil europartnerom, že na podmienkach, na ktoré ho zaviazal parlament a vláda, nebude trvať, je dostatočne výstražný.
A už len politickou tuposťou sú reči miestnych politických matadorov, že tí, čo vyslovujú racionálne a vecné argumenty proti prijatiu ústavy, sú nepolepšiteľní nacionalisti. Je to nezmysel. Ústavu nemôžu akceptovať práve tí, čo si želajú normálne, dobré fungovanie Európskej únie a Slovenskej republiky v nej.
Politické elity starej a novej Európskej únie sa správajú voči občanom nezodpovedne, čo vyplýva z ich faktickej bezradnosti. Ponúkam len stručný katalóg: tvrdia, že ústava fakticky doterajší stav nemení. Vecná analýza však hovorí priamy opak. Tvária sa, že ústavou nevzniká nový štát. Ich vlastná ústava ich usvedčuje z opaku. Vydávajú sa za znalcov ústavy. Keby ju skutočne poznali, nemohli by nahlas vysloviť toľko nezmyselných tvrdení a floskúl, ktoré priamo odporujú textu ústavy. Utvárajú dojem, že dokument je výsledkom zápasu proti eurobyrokracii. Pravda však je, že je šitý na jej mieru, proti politikám, a dokonca proti samotným politickým elitám jednotlivých štátov. Tlačia na verejnosť, že neprijatie ústavy by bola katastrofa. Vieme však (a nemusíme pritom ani tvrdiť, že vzniká akýsi superštát), že škodu spôsobí práve prijatie ústavy.
Politické elity na Slovensku tvrdia, že referendum o euroústave je nepotrebné. Pravda je však len to, že nie je podľa slovenskej ústavy predpísané ako nevyhnutné. Za súčasného stavu ohlupovania občanov politickými elitami je však absolútne potrebné.
Autor: PETER ZAJAC(Autor je predsedom Programovej rady OKS)
