Každá doba má svoje kaviarne. Aj svojich kaviarenských ľudí. V tých, so storočnou históriou v mestách Starého kontinentu možno posedávajú duchovia slávnych spisovateľov, maliarov alebo filozofov, ktorí do nich chodievali pracovať, stretávať sa, hádať sa s priateľmi.
„Na jeseň a v zime sme chodievali do Carltonu na čaj o piatej, alebo na pohár vína po koncerte,“ spomínal otec niekedy v osemdesiatom druhom, keď sme zablúdili v jeden studený večer do kaviarne v Carltone.
Zimným útočišťom našej generácie bola v tom období kaviareň „U šustra“. Pri poháriku tam sedávala rozmanitá spoločnosť, občas aj chlapík, čo si tíško nôtil bluesové pesničky a vyťukával pritom rytmus do mramorovej dosky stola. Volali sme ho Armstrong. Popíjali sme červené, na dunajskom nábreží, hvízdal ľadový vietor a nám sa z tepla čalúnených boxov nechcelo domov. „Jeden srnčí chrbát, pani Anka!“ zvolal ktosi rozšafne a usmievavá čašníčka o chvíľu priniesla na tanieriku nakrájanú štvrtku chleba za korunu päťdesiat.
„Kaviareň je, podľa mňa, jedna veľká obývačka, v pozadí jemná hudba. Pre mňa blues alebo jazz,“ hovorí majiteľka bratislavskej „Galerky“, Ria. Osadenstvo jej
kaviarne tvoria predovšetkým bývalí aj terajší študenti umeleckých škôl, ich profesori a vôbec ľudia súvisiaci s kultúrou. V kaviarni sú predajné výstavy obrazov, niekedy sa tu odohrávajú vášnivé debaty o podstate umenia. Vonku typická mestská pľušť a vnútri horia oči mladých hlásajúcich čerstvo objavené pravdy.
V kaviarni sú dôležití ľudia - majiteľ, hostia aj personál vytvárajú spoločenstvo, kaviarenskú spoločnosť. Najviac je to cítiť asi s príchodom studeného počasia na jeseň, keď sa kaviarne stiahnu dovnútra z chodníkov, kam sa začiatkom leta vyliali.
„Dobrá kaviareň je miesto kdekoľvek na svete, aj v cudzom meste, kde vojdeš a cítiš sa dobre. Sedíš a pozoruješ ľudí,“ rozpráva Ria. „Čítajú knižky, hrajú šach, počúvajú hudbu. Teším sa z toho, že sem prídu mladí, vypijú za tri hodiny dva čajíky a napíšu seminárnu prácu. Som tu ráno, keď prichádzajú ľudia, ktorí si vybavujú víza. Objednajú si kávu, čaj a vytiahnu svoje obložené chleby. Čakajú niekedy od skorého rána do večera - nemôžeš ich vyhodiť. Kvôli nim sme začali otvárať skor- šie. Pre mňa má význam, dennodenne sa s týmito ľuďmi stretávať. Mnohých už poznám: jeden má rád ovocný čaj, iný si sadne k svojmu stolu, a ja už viem, že mám priniesť kávu s mliekom vo veľkom hrnčeku. Každá stolička, každé miesto má svoj príbeh. Začali sa tu lásky, sklamania, niektoré som prežívala iba ako pozorovateľ, iné sa ma dotýkali viac. Presne tam napríklad sedeli Martin Šulík s Marekom Lešákom a písali scenár Záhrady. Vtedy som vôbec netušila, čo to tam stvárajú, povedali mi to až o niekoľko rokov neskôr.“
Dobrú kaviareň nerobí iba dobrá káva, pohodlné stoličky a harmonicky zladené doplnky. Niekedy sú dokonca nadbytočné, pretože sú vymyslené. Nevznikli prirodzeným spôsobom, na logické miesto ich dosadila iba šikovná ruka dizajnéra. Ale dobrá kaviareň nemôže byť anonymná. A vytvára ju aj ohľaduplnosť a slušná výchova. Dobrý čašník víta hostí, ak má čas, usadí ich k stolu. Vycíti, čo hosť potrebuje: či sa mu žiada pozhovárať, alebo potrebuje iba tak sedieť so svojimi myšlienkami.
„Chodievame do kaviarne s priateľkami už roky. V lete sa sedí príjemne vonku, v zime je vnútri útulne,“ vysvetľuje pani profesorka na penzii. „Predtým sme chodili na iné miesto, ale naznačili nám, že dlho sedíme a málo si objednávame. Tak sme prestali chodiť… Tu je slušný personál. Hovorievajú nám: tak čo dámy, dnes ste v plnom počte? A minulé Vianoce sme dostali šampanské - ako dar podniku stálym hosťom.“
Preto je dobrý čašník skutočne veľká vec a určite má zásluhu na tom, či sa hosť do kaviarne rád vráti, alebo nie. „Na Malej strane sme objavili perfektnú kaviarničku - Hned vedle,“ vysvetľuje mi priateľka, ktorá nedávno navštívila Prahu. „Maličkú, iba pár stolíkov. Vošiel tam čudesný pán v prepotenom tričku s báglom na pleci a sombrérom na hlave a rozkázal si utopenca a pohár vody. A keď mal platiť, vytiahol krabičku od Nesquiku, vysypal odtiaľ gombíky, zvyšky ceruziek a mince a čašník trpezlivo čakal, kým nájde dosť drobných.“
Každá doba má svoje kaviarne a kaviarne svoju spoločnosť. Najmä v zime. Aj túto zimu budú možno staré dámy pri návšteve Bratislavy chodiť do Café Meyer. „Pamätáš sa moja? Tam sme chodievali na zákusok, keď sme v zime prišli na návštevu k nebohej tante Méri.“ Ibaže neumierajú iba ľudia, umierajú aj kaviarne. A rodia sa nové.
MONA GÁLIKOVÁ
