FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
„V pätnástom storočí jeden usilovný benediktín zavŕšil prácu slovami: amen, zabil babu kamen. Stalo sa to šesťdesiat rokov pred objavením Ameriky a podľa mňa je to prvá nevdojak zapísaná slovenská rozprávka,“ vraví ĽUBOMÍR FELDEK, ktorého Veľkú knihu slovenských rozprávok s ilustráciami Petra Uchnára pokrstia v utorok v bratislavskom V-klube.
Iniciatíva vyšla z vydavateľstva Reader‘s Digest, päťdesiat rozprávok je vlastne na Slovensku jeho prvou pôvodnou knihou.
Kto komu pomáha
Ľubomír Feldek, ktorý sa v rámci svojich rozmanitých literárnych aktivít už desaťročia venuje aj literatúre pre deti a ktorý tvrdí, že „niet zásadného rozdielu medzi rozprávkou a básňou: každá básnická metafora je semiačkom rozprávky“, sa tak stal členom štafety. Štafety, ktorou niesli stáročiami slovenskú rozprávku nielen stovky ľudových rozprávačov, ale aj mnohí vynikajúci spisovatelia ako Pavol Dobšinský, Jozef Cíger Hronský, ale aj ich českí kolegovia Božena Němcová či Jaroslav Seifert. „Čokoľvek prevzaté sa stáva znova originálom, ak to prejde ústami geniálneho rozprávača. Aj otázka pôvodnosti slovenskej ľudovej rozprávky bola vďaka ľuďom, o ktorých hovorím, vyriešená suverénnym spôsobom,“ hovorí o probléme pôvodnosti rozprávok.
„Moderná etnografia už prestala pátrať po tom, kde je pôvodná rozprávka a kde je prevzatá, to nevedie nikam. Bol by som šťastný, keby mi každý uveril, že táto kniha je porozprávaná s pokorou, že sa nesnažím nahradiť Dobšinského ani nikoho iného, len sa zaradiť do tej štafety a nepokaziť obraz rozprávky v pamäti rodičov ani detí.“
Ako je to vlastne s podávaním či prerozprávaním rozprávok? „Má to zmysel len vtedy, keď mám k tomu niečo dodať. Každá rozprávka je ako kúzelnícky klobúk s dvojitým dnom, a keď nájdem to druhé, môžem ju znovu rozprávať,“ hovorí Feldek a ponúka príklad. „V jednej rozprávke, ktorej pôvab spočíva v tom, že dobro prichádza z pekla, sa Lucifer nahnevá na čerta, ktorý ukradne drevorubačovi kapsu s posledným kúskom chleba, a pošle ho na rok slúžiť drevorubačovi. Po roku sa čert prizná drevorubačovi a vracia sa do pekla. Prišiel som na to, že rozprávka sa dá porozprávať aj inak. Čert nepovie drevorubačovi nič a ten sa ho na rozlúčku pýta: Čo si zač? Nie si ty náhodou anjel? Novým vkladom je to, že drevorubač sa nikdy nedozvie, kto mu pomáhal.“
Martin na čiernom koni
O tom, ktorú rozprávku si vybrať, či ktorú z jej verzií, rozhoduje autorov cit. „Keď sa Laktibrada spýta - Varíš kašu, varíš? - a všetci to vieme od detstva, nemá význam meniť ani len poradie tých slov, bol by to zločin,“ pokračuje Feldek a cituje výrok Jana Wericha o tom, že v našej zemeguli je ešte jedna, oveľa väčšia. „Takisto aj každá rozprávka má v sebe skrytú druhú rozprávku. Ja som hľadal tú druhú, ale prvú som zachoval,“ vraví autor, ktorého vzťah k detskej literatúre mnohí odvodzujú od toho, že je otcom piatich detí.
„Samozrejme, spisovateľom pre deti sa človek stane aj preto, že má deti, no u mňa sa ten záujem zrodil ešte skôr.“ Moderné smery zo začiatku dvadsiateho storočia, ku ktorým sa vracala jeho generácia, nadväzovali na netradičné zdroje básnickej inšpirácie, ako sú insitný prejav, sen či detská imaginácia. „A tak vzťah k písaniu pre deti súvisel aj s premenou moderného vnímania a moderných výrazových prostriedkov.“
Pravda, detský prejav z prvej ruky nemohol neinšpirovať. Feldek, ako dobrý otec, čítal alebo vymýšľal si rozprávky pre svoje deti, ale zapisoval si aj ich rozprávanie. Cyklus básní jeho malého syna - Martin na čiernom koni je zaradený v zbierke Paracelsus. Aj vďaka Feldekovi je rozprávka silnou disciplínou slovenskej literatúry, nadšené slová na jej adresu odzneli aj pred dvoma rokmi vo Florencii na vernisáži výstavy slovenskej knihy pre deti. „Pre nás je viac než literárnym žánrom, je to čosi, čo nás zachránilo. O čo dlhšie nebolo Slovensko v dejinách, o to dlhšie muselo byť v rozprávkach. Rozprávka je kotva,“ povedal vtedy florentskému auditóriu.
